NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEdZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

Katarína Šmigová

2022

Recenzenti: prof. JUDr. Juraj Jankuv, PhD. prof. JUDr. Pavel Šturma, DrSc.

© Katarína Šmigová © 2022 rw&w Science & New Media Passau-Berlin-Prague, an international publishing project of SüdOst Service GmbH, Am Steinfeld 4, 94065 Waldkirchen, Bayern/Germany and Eva Rozkotová Publishers, 266 01 Beroun, Czech Republic

Cover & Layout © 2022 Eva Rozkotová Publishers

All rights reserved. No part of this publication may be reproduced, stored in a retrieval systemor transmitted in any formor by any means, electronic, mechanical, photocopying, recording or otherwise, without the prior written permission of the copyright holder. Printed in Czech Republic.

ISBN: 978-80-87488-46-1

venované mojej rodine

obsah

ZOZNAM SKRATIEK

8

ÚVOD: HISTORICKÉ SÚVISLOSTI NORIMBERSKÉHO PROCESU A NÁSLEDNÉHO VÝVOJA MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA 9

1 PRVÁ NORIMBERSKÁ ZÁSADA – ZÁSADA TRESTNEJ ZODPOVEDNOSTI JEDNOTLIVCA NA MEDZINÁRODNEJ ÚROVNI 1.1 Trestná zodpovednosť jednotlivca v rámci norimberského procesu a v rámci sformulovaných norimberských zásad 1.2 Vývoj úpravy trestnej zodpovednosti jednotlivca v období po norimberskom procese

16

17

20

1.3 Trestná zodpovednosť jednotlivca v Rímskom štatúte

21

1.4 Čiastkový záver

29

2 DRUHÁ NORIMBERSKÁ ZÁSADA – ZÁSADA PRIMÁTU MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA PRED VNÚTROŠTÁTNYM PRÁVOM 32

2.1 Definičné znaky zločinov podľa medzinárodného práva

32

2.2 Charakteristické črty zločinov podľa medzinárodného práva

34

2.3 Zločiny podľa medzinárodného práva v norimberskom a ponorimberskom období

37

2.4 Čiastkový záver

38

3 TRETIA NORIMBERSKÁ ZÁSADA – ZÁSADA IRELEVANTNOSTI OFICIÁLNEHO POSTAVENIA 40 3.1 Zodpovednosť najvyšších predstaviteľov štátu počas norimberského procesu 40 3.2 Právny inštitút imunít 41 3.3 Zodpovednosť najvyšších predstaviteľov v ponorimberskom období 44 3.4 Zodpovednosť najvyšších predstaviteľov v Rímskom štatúte 44 3.5 Čiastkový záver 51

5

4 ŠTVRTÁ NORIMBERSKÁ ZÁSADA – ZÁSADA NEAPLIKOVATEĽNOSTI OBHAJOBY Z DôVODU VYKONANIA ROZKAZU NADRIADENÉHO 53 4.1 Obhajoba z dôvodu vykonania rozkazu nadriadeného počas norimberského procesu 4.2 Obhajoba z dôvodu vykonania rozkazu nadriadeného po norimberskom procese 56 4.3 Obhajoba z dôvodu vykonania rozkazu nadriadeného v Rímskom štatúte 57 4.4 Čiastkový záver 70 54

5 PIATA NORIMBERSKÁ ZÁSADA – PRÁVO NA SPRAVODLIVÝ SÚDNY PROCES

62

5.1 Právo na spravodlivý súdny proces počas norimberského procesu

62

5.2 Právo na spravodlivý súdny proces v ponorimberskom období

67

5.3 Právo na spravodlivý súdny proces v Rímskom štatúte

68

5.4 Čiastkový záver

73

6 ŠIESTA NORIMBERSKÁ ZÁSADA – ZLOČINY PODĽA MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA

75

6.1 Zločin agresie

75 75 76 78 79 87 88 88 89 90 95

6.1.1 Zločin agresie a akt agresie

6.1.2 Zločin agresie v norimberskom procese 6.1.3 Zločin agresie v ponorimberskom období 6.1.4 Zločin agresie v Rímskom štatúte

6.1.5 Čiastkový záver

6.2 Vojnové zločiny

6.2.1 Vojnové zločiny počas norimberského procesu

6.2.2 Pojem vojnový zločin

6.2.3 Vojnové zločiny v ponorimberskom období 6.2.4 Vojnové zločiny v Rímskom štatúte

6.2.5 Čiastkový záver

109

6.3 Zločiny proti ľudskosti

109 111 113

6.3.1 Zločiny proti ľudskosti počas norimberského procesu 6.3.2 Zločiny proti ľudskosti v ponorimberskom období

6

6.3.3 Zločiny proti ľudskosti v Rímskom štatúte

114 119 120 121 124 130 133

6.3.4 Čiastkový záver

6.4 Zločin genocídy

6.4.1 Dohovor proti genocíde

6.4.2 Zločin genocídy v štatútoch a judikatúre ad hoc tribunálov 6.4.3 Zločin genocídy v Rímskom štatúte a v judikatúre ICC

6.4.4 Čiastkový záver

7 SIEDMA NORIMBERSKÁ ZÁSADA – ÚČASTNÍCTVO

135

7.1 Účastníctvo v rámci norimberského procesu a v rámci sformulovaných norimberských zásad

135

7.2 Vývoj úpravy účastníctva v období po norimberskom procese

136

7.3 Účastníctvo v Rímskom štatúte

137

7.4 Čiastkový záver

141

ZÁVER

143

zoznam použitých zdrojov

150

7

ZOZNAM SKRATIEK

Bezpečnostná rada OSN

BR OSN

Charta Medzinárodného vojenského tribunálu

Charta

Londýnsky dohovor z 8. augusta 1945 medzi vládou USA, dočasnou vládou Francúzskej republiky, vládou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a vládou Zväzu sovietskych socialistických republík o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov Európskej Osi

Dohovor

ICC, resp. Súd Medzinárodný trestný súd ICTR

Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu

Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu

ICTY

Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach

ICCPR

Komisia OSN pre medzinárodné právo

ILC JCE

spoločný zločinný podnik Medzinárodný súdny dvor

MSD

Organizácia Spojených národov

OSN

Rímsky štatút, resp. Štatút

Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu

Medzinárodný vojenský tribunál, Spojené štáty americké, Francúzska republika, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a severného Írska a Zväz sovietskych socialistických republík v. Göring a ost., 1. október 1946

Rozsudok

Medzinárodný vojenský tribunál

Tribunál

Komisia Spojených národov pre vojnové zločiny

UNWCC

8

ÚVOD: HISTORICKÉ SÚVISLOSTI NORIMBERSKÉHO PROCESU A NÁSLEDNÉHO VÝVOJA MEDZI- NÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA Koniec 20. a začiatok 21. storočia by bolo možné označiť za rozkvet medzinárod ného trestného práva. 1 Šlo o bezprecedentný rozvoj, ktorý umožnil jednak oslavovaný koniec tzv. Studenej vojny a nádej na skutočnú spoluprácu medzi štátmi a jednak, žiaľ, hrôzy vojen a čistiek, ktoré sa už medzi „civilizovanými národmi“ neočakávali. No me dzinárodné spoločenstvo už malo za sebou skúsenosť, z ktorej sa mohlo poučiť a zobrať si príklad, ako riešiť kontroverziu súvisiacu s výberom medzi spravodlivosťou a mierom. Sú situácie, kedy nie je ani potrebné ani dobré vyberať si medzi dvomi dobrami a radšej skĺbiť obe, hoci sa môže zdať, že ide o nespojiteľné nádoby. Po 2. svetovej vojne šlo o rie šenie situácie, ktoré sa zavŕšilo tzv. norimberským procesom. Jeho podstatou bolo trestné stíhanie na medzinárodnej úrovni, výsledkom ktorého bolo odsúdenie 12 predstaviteľov nacistického režimu na smrť a 7 na trest odňatia slobody v rôznej dĺžke od 10 rokov až po doživotie; 3 obvinení boli prepustení. 2 Šlo o proces, ktorý bol v hľadáčiku odbornej i laickej verejnosti a ktorý bol a stále je predmetom skúmania z rôznych uhlov pohľadu. 3 Počas riešenia otázky, ako splniť cieľ, ktorý si stanovili Spojenecké mocnosti už v roku 1943, 4 a to, že budú brať Nemecko a Nemcov na zodpovednosť za ohavnosti spáchané počas 2. svetovej vojny, 5 zaznievali komentáre, že počas vojny každá zo strán porušuje vojnové právo, no po vojne je potrebné zabudnúť na to, čo sa stalo. Na druhej strane bolo nemálo tých, ktorí zdôrazňovali, že nemožno zabudnúť na to, čo sa stalo, pretože by sa to mohlo zopakovať. 6 A jednou z možností bolo brať na zodpovednosť naj vyšších pohlavárov nemeckého systému, neumožniť zabudnúť na nich, práve naopak, vo verejnom súdnom procese poukázať na neľudskosť mašinérie, ktorú je schopný vytvoriť človek, tvor spoločenský. Takto mala možnosť zvíťaziť moc práva nad pomstou 7 a spra vodlivosť nad barbarstvom. 8 Práve toto víťazstvo sprevádzalo hodnotenie norimberského 1 Cassese, A.: International Criminal Law. 2. vyd. Oxford: Oxford University Press 2008, str. 4. 2 Z vtedajších akademických záznamov pozri napr. Wright, Q.: The Law of the Nuremberg Trial. In: 41 American Journal of International Law 1947, str. 38 a nasl. 3 Pozri svedectvo pozorovateľov z radov médií: Heydecker, J. J., Leeb, J.: Norimberský proces . Praha: Ikar 2007. 4 Už 12. januára 1942 bola prijatá v Londýne rezolúcia o nemeckých vojnových zločinoch, ktorú prijali predstavitelia deviatich Nemeckom okupovaných štátov a v ktorej poukázali na medzinárodnú solidaritu a nevyhnutnosť predísť pomste verejnosťou prostredníctvom organizovanej spravodlivosti, ktorá by uči nila zadosť zmyslu spravodlivosti civilizovaného sveta. Bližšie pozri samotnú rezolúciu, ktorá je online prístupná na https://www.legal-tools.org/doc/bb0570/pdf/ [naposledy navštívené 19. februára 2022]. Za československú vládu ju podpísal predseda exilovej vlády Ján Šrámek. 5 Vyhlásenie o ohavnostiach prijaté dňa 31. októbra 1943 počas Moskovskej konferencie je online prístup né na https://www.legal-tools.org/doc/3c6e23/pdf/ [naposledy navštívené 19. februára 2022]. 6 Porovnaj Harris, W. R.: A World of Peace and Justice under the Rule of Law: From Nuremberg to the International Criminal Court. In: 6 Washington University Global Studies Law Review 2007, str. 691. 7 Porovnaj Dodd, Ch. J.: Nuremberg: Past, Present and Future. In: 6 Washington University Global Studies Law Review 2007, str. 647–648. 8 Dodd, Ch. J.: Remarks: The Legacy of Nuremberg, October 18, 1996. In: 12 Connecticut Journal of International Law 1997, str. 199.

9

procesu, hoci sa na obdobie minimálne 40 rokov mohlo zdať, že ide iba o symbolický odkaz. 9 Dnes sa študenti práva už pri prvých stretnutiach s medzinárodným verejným prá vom učia, že na rozdiel od tzv. klasického medzinárodného práva je možné za subjekt tohto právneho odvetvia považovať aj jednotlivca, hoci iba v rámci niektorých jeho ob lastí. Jednou z nich je medzinárodné trestné právo, ktoré upravuje trestnú zodpovednosť jednotlivca na medzinárodnej úrovni. Bol to práve povojnový norimberský proces, ktorý dal tomuto pojmu reálne naplnenie. Pre pochopenie istého novátorstva tohto prístupu je nápomocné preštudovať si vtedajšie materiály, ktoré prezentovali názory rozdeľujúce tak politikov ako akademikov. Napriek skutočnosti, že už pred norimberským procesom bolo možné, aby štát stíhal a potrestal jednotlivcov, ktorí páchali vojnové zločiny, na zá klade medzinárodného práva, 10 stále sa zdôrazňovala výlučnosť postavenia štátov. 11 Ako to neskôr vyslovene skonštatoval aj Medzinárodný súdny dvor, osobitnosť postavenia štátov však neznamená, že by nemohli existovať iné subjekty medzinárodného práva ako štát, aj keď s inými parametrami. 12 Norimberský proces sa dnes zdá byť už tak pevnou súčasťou medzinárodného práva, že je ťažké uvedomiť si, že nebol takou samozrejmosťou, ako sa v súčasnosti zdá. Je dokonca možné ho označiť ako experiment či dokonca improvizáciu. 13 Jeho výsledkom si neboli istí ani jeho hlavní protagonisti. 14 Týka sa to jednak jeho prípravy ako možnosti riešenia situácie predstaviteľov nacistického režimu a jednak aj samotného priebehu, vrátane rozsudku. Šlo o proces, výsledok ktorého sa dostavil postupne a ktorého podobu ovplyvnili viaceré faktory, 15 vrátane pôsobenia výrazných osobností. 16 Pôvodne tri krajiny, USA, Veľká Británia a Rusko, ku ktorým sa neskôr pripojilo Francúzsko, síce prijali už 17. decembra 1942 vyhlásenie, 17 že majú v úmysle brať Nemecko a Nemcov na zodpovednosť za zverstvá spáchané počas vojny, no čo to skutočne znamená, to ešte 9 Porovnaj Bassiouni, M. Ch.: Nuremberg: Forty Years After. In: 18 Case Western Reserve Journal of International Law 1986, str. 262. 10 Kelsen, H.: Collective and Individual Responsibility in International Law with Particular Regard to the Punishment of War Criminals. In: 31 California Law Review 1943, str. 536. 11 Oppenheim, L.: International Law . 6. vyd. Londýn: Longmans, Green and company 1940, str. 455. 12 Porovnaj Medzinárodný súdny dvor, Prípad náhrady škôd za zranenia utrpené v službách OSN , poradný posudok vydaný dňa 11. apríla 1949, ICJ Reports 1949 (ďalej aj Prípad náhrady škôd ), str. 178. 13 Overy R.: The Nuremberg Trials: international law in the making. In: Sands, P. (ed.): From Nuremberg to the Hague. The Future of International Criminal Justice . Cambridge: Cambridge University Press 2003, str. 2. 14 Pozri napr. Barrett, J. Q.: The Nuremberg Roles of Justice Robert H. Jackson. In: 6 Washington University Global Studies Law Review 2007, str. 512–513. 15 Pozri napr. Bassiouni, M. Ch.: Crimes against Humanity: Historical Evolution and Contemporary Applica tion . Cambridge: Cambridge University Press 2011, str. 28 a nasl. 16 Barrett , op. cit ., str. 511–525. Pozri tiež Kaul, H. P.: The Nuremberg Legacy and the International Crimi nal Court – Lecture in Honor of Whitney R. Harris, Former Nuremberg Prosecutor. In: 12 Washington University Global Studies Law Review 2013, str. 637 a nasl.; Harris, W. R., King, H. T. Jr., Ferencz, B. B.: Nuremberg and Genocide: Historical Perspectives. In: 40 Studies in Transnational Legal Policy 2009, str. 17 a nasl.; Sands, P., Peaks, T.: The Hersch Lauterpacht Draft Nuremberg Speeches. In: 1 Cambridge Journal of International and Comparative Law 2012, str. 37–22. 17 Spojená deklarácia členov Spojených národov proti vyhladeniu židov, ktorá je online prístupná na

10

ostávalo vecou diskusie. Podľa vyššie spomínanej moskovskej deklarácie sa zodpovednosť nacistických pohlavárov mala riešiť počas súdneho procesu, hoci pôvodne bol Stalin názoru, že je potrebné vykonať masovú popravu 50 až 100 tisíc Nemcov a Churchill sa tiež pridával skôr k politickému ako súdnemu riešeniu z dôvodu obáv, že by nacisti mohli využiť verejný proces na propagáciu svojej ideológie. 18 Hoci sa napokon prijalo riešenie, ktorého cieľom bolo vyvodenie trestnej zodpovednosti jednotlivcov v rámci súdneho procesu, ani po bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka dňa 8. mája 1945 ešte nebolo úplne jasné, ako sa tento cieľ zrealizuje. USA ako primárny obhajca súdneho procesu, ktorý by mieru a bezpečnosti poslúžil lepšie ako hromadné popravy rozdúchavajúce vášne v porazenom Nemecku, 19 sa napokon stali hnacím motorom procesu vyjednávania právne i politicky akceptovateľného podkladu celého procesu. Symbolom norimberského procesu sa v tomto smere stal sudca Najvyššieho súdu USA Robert H. Jackson 20 a výsledkom celého procesu prijatie Londýnskeho dohovoru dňa 8. augusta 1945 (ďalej aj Dohovor), 21 ktorého prílohou bola Charta Medzinárodného vojenského tribunálu (ďalej aj Charta). 22 Medzinárodný vojenský tribunál zasadal od 20. novembra 1945 do 1. októbra 1946 v Norimbergu ako symbole každoročných zjazdov nacistickej strany (ďalej aj Tribunál). 23 Norimberský proces i rozsudok Tribunálu nad hlavnými vojnovými zločincami (ďalej aj Rozsudok) 24 rezonovali odbornou i laickou verejnosťou a ovplyvnili nielen oblasť medzinárodného trestného práva. 25 Táto monografia sa sústreďuje na vývoj, ku ktorému došlo v súvislosti s vyhlásením zásad uznaných v Charte za zásady medziná rodného práva, a to rezolúciou Valného zhromaždenia OSN 26 a v súvislosti s povere ním Komisie OSN pre medzinárodné právo (ďalej aj Komisia), aby sformulovala tieto https://api.parliament.uk/historic-hansard/commons/1942/dec/17/united-nations-declaration [naposledy navštívené 19. februára 2022]. 18 Bass, G. J.: Stay the Hand of Vengeance: The Politics of War Crimes Tribunals. New Jersey: Princeton University Press 2000, str. 182. Na druhej strane, v prípade iba politického trestu by mohlo dôjsť k vytvoreniu mýtu hrdinov. Bližšie pozri napr. Ečer, B.: Norimberský soud . Praha: Orbis 1946, str. 15. 19 Porovnaj Smith, B. F.: Reaching Judgment at Nuremberg . New York: Basic Books, Inc. 1977, str. 25. 20 Barrett, op. cit ., str. 511–525. 21 Londýnsky dohovor z 8. augusta 1945 medzi vládou USA, dočasnou vládou Francúzskej republiky, vládou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a vládou Zväzu sovietskych socialistických republík o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov Európskej Osi. Československo pristúpilo k tomuto dohovoru 26. septembra 1945, pozri zákon č. 164/1947 Sb. Dohoda o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov Európskej Osi. 22 Charta ako príloha Dohovoru v znení Protokolu o odstránení nezhôd v Charte zo 6. októbra 1945. 23 Safferling, Ch. J. M.: Judging Nuremberg: The Laws, the Rallies, the Trials: Conference 17 July – 20 July 2005 in Nuremberg, Germany. In: 6 German Law Journal 2005, str. 1045. 24 Medzinárodný trestný tribunál, Spojené štáty americké, Francúzska republika, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a severného Írska a Zväz sovietskych socialistických republík v. Göring a ost., 1. október 1946. Rozsudok je online prístupný na https://www.legal-tools.org/doc/f21343/pdf/ [naposledy navštívené 19. februára 2022]. 25 Pozri nižšie 5. kapitolu tejto monografie o práve na spravodlivý súdny proces. 26 Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN 95 (I) z 11. decembra 1946.

11

zásady. 27 Hoci k sformulovaniu norimberských zásad došlo v relatívne krátkom čase, 28 ďalší vývoj v rámci Komisie i medzinárodného spoločenstva už nebol vývoju medziná rodného trestného práva priaznivo naklonený. 29 Tento postoj súvisel s tzv. Studenou vojnou, 30 takže aj keď Komisia prijala v roku 1954 Návrh kódexu zločinov 31 proti mieru a bezpečnosti ľudstva, 32 Valné zhromaždenie OSN ho odložilo ad acta , až kým nebude prijatá definícia aktu agresie. 33 No ani po jej prijatí 34 sa medzinárodné spoločenstvo nehrnulo do rozpracovávania podkladov, ktoré by mohli poukázať na trestnosť konania aj najvyšších predstaviteľov štátov. 35 Uvoľňovaním politického napätia došlo aj k obnoveniu aktívnejšieho prístupu a umožneniu Komisii, aby sa opätovne pozrela na možnosti, ktoré ponúkalo norimber ské zrodenie medzinárodného trestného práva. 36 Komisia tak pripravila a v roku 1996 napokon prijala nový Návrh kódexu zločinov proti mieru a bezpečnosti ľudstva. 37 Bola to však až ďalšia skúsenosť ľudstva s hrôzami vojny, ktorá umožnila zaznačiť ďalší historický míľnik vo vývoji medzinárodného trestného práva. Balkánsky konflikt bol príliš blízko západným mocnostiam, aby mohol ostať nepovšimnutý z hľadiska vní mania ohrozenia medzinárodného mieru a bezpečnosti a rwandský konflikt bol príliš neuveriteľný na to, aby ho mohlo medzinárodné spoločenstvo nechať na vyriešenie iba oslabenej rwandskej občianskej spoločnosti. Prostriedky, ktoré si medzinárodné spolo čenstvo vybralo, je možné kritizovať, 38 no Bezpečnostnou radou OSN ad hoc vytvorené Ibid . 28 Zásady medzinárodného práva uznané v Charte norimberského tribunálu a v jeho rozsudku, Správa Komisie OSN pre medzinárodné právo Valnému zhromaždeniu OSN. Yearbook of the International Law Commission , 1950, vol. II (ďalej aj ILC Norimberské zásady). 29 Pozri napr. Safferling, Ch. J. M.: A World of Peace under the Rule of Law: The View from Europe. In: 6 Washington University Global Studies Law Review 2007, str. 681. 30 K tomu, že najvýraznejším oponentom ďalšieho rozvoja medzinárodného trestného práva bolo Spojené kráľovstvo pozri napr. Matas, D.: From Nuremberg to Rome: Tracing the Legacy of the Nuremberg Trials. In: 10 Gonzaga Journal of International Law 2006–2007, str. 18 a nasl. 31 Na svojom 39. zasadnutí v roku 1987 zmenila Komisia názov anglického textu Návrhu kódexu z „Draft Code of Offenses Against the Peace and Security of Mankind“ na „Draft Code of Crimes against the Peace and Security of Mankind“. Pozri Správu ILC, U.N. Doc. A/43/10 (1988). Pozri nižšie 2. kapitolu tejto monografie. V rámci tejto monografie sa vo všetkých jeho súvislostiach používa pojem „crime“ ako „zločin“, osobitne ako zločin podľa medzinárodného práva, a to aj napriek tomu, že v oficiálnom preklade Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu sa pri genocíde a agresii používa pojem trestný čin, rovnako ako aj pri úprave rozličných aspektov jurisdikcie Medzinárodného trestného súdu. 32 ILC Yearbook, 1954, vol. II. 33 Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN 897 (IX) zo 4. decembra 1954. 34 Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN 3314 (XXIX) zo 14. decembra 1974. 35 Pozri napr. Bassiouni, M. Ch.: Crimes against Humanity in International Criminal Law . 2. rev. vyd. Hague, Londýn, Boston: Kluwer Law International 1999, str. 267. 36 Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN 36/106 z 10. decembra 1981. 37 Pozri A/CN.4/SER.A/1996/Add.l (Part 2), ILC Yearbook , 1996, vol. II, časť 2, ods. 50. 38 Pozri napr. Alvarez, J. E.: Nuremberg Revisited: The Tadic Case. In: 7 European Journal of International Law 1996, str. 245–264. 27

12

medzinárodné trestné tribunály 39 boli bezpochyby prejavom schopnosti zakročiť aj inak ako vojensky 40 a zároveň schopnosti napomôcť znovunastoleniu či udržaniu mieru pre pojením so zabezpečovaním spravodlivosti. Práve tento prístup je možné vnímať v sú vislosti s presvedčením, že spravodlivosť nie je prekážkou mieru, ale je jeho najistejším garantom. 41 Právo ako umenie dobra a spravodlivosti 42 je osobitným prostriedkom na dosa hovanie a rozvoj mieru a bezpečnosti ľudstva, o to viac, ak je jeho podstatou stíhanie páchateľov najzávažnejších zločinov podľa medzinárodného práva. Aspekt spravodlivosti je v medzinárodnom trestnom práve citeľne prítomný tak v jeho trestnoprávnej ako aj medzinárodnoprávnej zložke. Nech každý dostane, čo mu patrí, 43 či už ide o trest pre radového jednotlivca alebo najvyššieho predstaviteľa štátu. 44 Tento prístup je osobitnou výzvou pre prípady pro futuro , keďže trestné stíhanie môže zasiahnuť predstaviteľov kto réhokoľvek štátu. Politická situácia na medzinárodnej úrovni koncom 20. storočia však bola v takej fáze, že umožnila prijatie medzinárodnej zmluvy, 45 na základe ktorej vznikol stály Medzinárodný trestný súd (ďalej aj Súd alebo ICC), ktorého úlohou je vyšetrovanie a stíhanie páchateľov najzávažnejších zločinov podľa medzinárodného práva. Napriek jeho slabým stránkam a problémom s realizáciou tohto cieľa je namieste otázka, ako by vyzeralo a fungovalo medzinárodné spoločenstvo v súčasnosti v oblasti postihovania páchateľov tak závažných činov, že sú trestné priamo na základe medzinárodného práva, keby nebolo Norimbergu či Haagu a ich odstrašujúceho efektu. Napriek výhradám pre dovšetkým tých štátov, predstavitelia ktorých súhlasia, že medzinárodná súdna inštancia pre stíhanie jednotlivcov je potrebná, ale len vo vzťahu k tým štátom, ktoré to potrebu jú kvôli stabilizácii či riešeniu (post)konfliktnej situácie, fungovanie Medzinárodného trestného súdu a jeho podpora sú potrebné pre zabezpečenie synergie mieru a spravodli vosti aj z medzinárodného hľadiska. Práve preto je založenie Medzinárodného trestného súdu možné považovať za ostatný míľnik vývoja medzinárodného trestného práva, ktorý umožnením jurisdikcie riešiť prípady najzávažnejších zločinov podľa medzinárodného práva pro futuro , má ešte odstrašujúcejší efekt ako predchádzajúce súdne inštancie a na pomáha tak cieľu zaisťovať úctu k spravodlivosti a jej uskutočňovaniu bez ukracovania mieru, práve naopak. 46 39 Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ďalej aj ICTY) vznikol na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN 827 z 25. mája 1993; Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu (ďalej aj ICTR) na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN 955 z 8. novembra 1994, obe v znení neskorších rezolúcií. 40 Pozri článok 41 Charty OSN. Krisch, N.: Article 41. In: Simma, B. (ed.): The Charter of the United Nations: A Commentary. 3. vyd. Oxford: Oxford University Press 2012, str. 1319 a nasl. 41 Newton, M. A.: Echoes of Nuremberg. In: 39 Studies in Transnational Legal Policy 2008, str. 118. Pozri tiež 1. deklaráciu z Inštitútu Chautauqua.

42 Aulus Cornelius Celsus. 43 Marcus Tullius Cicero. 44 Pozri nižšie 3. kapitolu o irelevantnosti oficiálneho postavenia jednotlivcov. 45 Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu (ďalej aj Rímsky štatút alebo Štatút). 46 Pozri bližšie Preambulu Rímskeho štatútu.

13

Načrtnuté míľniky 47 vývoja medzinárodného trestného práva sú podstatou skú mania tejto monografie, ktorej cieľom je analýza, či zásady, ktoré Komisia sformulovala na základe Charty a Rozsudku norimberského Tribunálu, sú základom medzinárodného trestného práva in strico sensu , t. j. práva regulujúceho trestnú zodpovednosť jednotlivca priamo medzinárodným právom, na rozdiel od povinnosti implementácie medzinárod ných zmlúv upravujúcich tzv. nepriamy donucovací režim. Východiskom skúmania je preto téza, že norimberský proces bol revolučným míľnikom a jeho sformulované zásady boli a sú v ďalšom vývoji medzinárodného trestného práva už „len“ predmetom evolú cie, ktorú ovplyvnili ďalšie materiálne pramene medzinárodného práva. Každá zo 7 sformulovaných norimberských zásad je v tejto monografii predmetom samostatnej kapitoly. Ak skúmame norimberské zásady ako základ medzinárodného trestného práva, potom je vhodné nazerať na prvú norimberskú zásadu ako zásadu, ktorá je základom pre ostatné zásady. V podstate ide o zásadu, rozvíjaním ktorej sa sformulovali ostatné zásady. Keď hovoríme o zodpovednosti jednotlivca za zločin podľa medzinárodného práva, vnútroštátne právo nemôže byť rozhodujúce (dôsledkom 1. zá sady je formulácia 2. zásady). Keď prvá zásada stanovuje zodpovednosť ktoréhokoľvek jednotlivca za spáchanie zločinu podľa medzinárodného práva, týka sa to aj najvyšších predstaviteľov, ktorí sa nemôžu odvolávať na svoje postavenie, s ktorým sa často spája ich imunita voči trestnému stíhaniu (parafráza 3. zásady), ako aj tých, ktorí „len“ pl nia rozkazy svojich nadriadených (parafráza 4. zásady) či tých, ktorí „len“ napomáhali spáchaniu príslušného zločinu (parafráza 7. zásady). Keď analyzujeme zodpovednosť jednotlivca za spáchanie zločinov podľa medzinárodného práva, potrebujeme definovať, čo tým zločinom podľa medzinárodného práva je (podstata 6. zásady). Zároveň je nutné pamätať na to, že zodpovednosť jednotlivca, ktorý je stíhaný za spáchanie zločinu podľa medzinárodného práva, musí byť dokázaná v spravodlivom procese (parafráza 5. zása dy). Prvá norimberská zásada je tak podkladom pre všetky ostatné zásady, ktoré z nej vychádzajú a v podstate konkretizujú jej jednotlivé aspekty, ktoré sa v ďalšom vývoji medzinárodného práva samostatne i synergicky vyvíjali. Systém medzinárodného práva je svojou podstatou systémom sui generis . To je tiež dôvod, prečo je potrebné skúmať ho osobitným spôsobom. Primárnymi aktérmi sú su verénne a právne nezávislé štáty, medzi ktorými existujú horizontálne vzťahy právnej rovnosti. 48 Skutočnosť, že štáty sú primárnymi aktérmi v oblasti tvorby medzinárodného práva však neznamená, že je možné ignorovať okolnosti vyplývajúce z medzinárodnej politiky. 49 Naopak, medzinárodné právo a medzinárodné vzťahy sú dvomi stranami tej 47 Okrem Tribunálu, ad hoc tribunálov či stáleho Medzinárodného trestného súdu sa pri historickom exkurze vývoja medzinárodného trestného práva často uvádzajú aj Tokijský tribunál, súdne konania na základe Zákona č. 10 Kontrolnej rady (angl. Control Council ) či tzv. zmiešané tribunály, ale vzhľadom na zameranie monografie budú predmetom analýzy práve 3 najdôležitejšie míľniky, ktoré sú v tomto úvode výslovne uvedené, ostatné inštitúcie budú spomenuté iba v prípade potreby zdôraznenia osobitnej odlišnosti, pozri napr. kapitolu 6.3 tejto monografie, kde sa vo vzťahu k zločinom proti ľudskosti výslovne uvádza, že previazanosť zločinov proti ľudskosti s ozbrojeným konfliktom neobsahoval ani Zákon č. 10 Kontrolnej rady. Bližšie k súdnym konaniam podľa Zákona č. 10 Kontrolnej rady pozri Heller, K. J.: The Nuremberg Military Tribunals and the Origins of International Criminal Law . Oxford: Oxford University Press 2011, str. 12 a nasl. 48 Čepelka, Č., Šturma, P.: Mezinárodní verejní právo . Praha: Eurolex Bohemia 2003, str. 85. 49 Klučka, J: Medzinárodné právo verejné (všeobecná časť) . Bratislava: IURA EDITION 2004, str. 46.

14

istej mince, medzinárodné vzťahy je možné považovať za materiálne pramene medzi národného práva. Otázka príčinného vývoja a vnímania norimberských zásad ako zá kladu medzinárodného trestného práva sa preto v tejto monografii kvalitatívne skúma vo vzťahu k zdieľaným normám a hodnotám medzinárodného spoločenstva v kontexte reálií medzinárodných vzťahov. 50 Konkrétnym vyjadrením týchto zdieľaných hodnôt je pritom dosahovanie spravodlivosti, mieru a bezpečnosti ľudstva prostredníctvom stíha nia páchateľov najzávažnejších zločinov podľa medzinárodného práva.

50 Maxwell, J. A.: (ed.): Qualitative Research Design: An Interactive Approach (2nd ed.). Thousand Oaks, CA: Sage 1996, str. 19 a nasl.

15

1 PRVÁ NORIMBERSKÁ ZÁSADA – ZÁSADA TRESTNEJ ZODPOVEDNOSTI JEDNOTLIVCA NA MEDZINÁRODNEJ ÚROVNI Každý, kto spácha čin, ktorý je zločinom podľa medzinárodného práva, zodpove dá za tento čin a podlieha trestu. Individuálna trestná zodpovednosť na medzinárodnej úrovni je paradigmou, ktorá bola súčasťou zmeny nazerania na medzinárodné právo verejné ako také. Klasické medzi národné právo bolo právom, ktoré upravovalo vzťahy výlučne medzi štátmi ako výlučný mi subjektmi medzinárodného práva. 51 No spoločenský vývoj a potreby medzinárodné ho spoločenstva ako celku rozšírili pojem medzinárodnoprávnej spôsobilosti tak na me dzinárodné organizácie ako aj na jednotlivcov. 52 Hoci jednotlivec nie je pôvodným ani plnoprávnym subjektommedzinárodného práva, jeho postavenie v oblasti ochrany ľuds- kých práv či v oblasti medzinárodného trestného práva sa už nespochybňuje. 53 Napriek tomu, že ide o stav, ktorý bolo možné vnímať už pred norimberským procesom, 54 práve tento proces a následná formulácia norimberských zásad predstavujú jasne identifiko vateľný prelom vo vývoji medzinárodného práva ako takého. 55 Jednotlivec tak už nebol trestne zodpovedný iba na vnútroštátnej úrovni, ale aj priamo na medzinárodnej úrovni. Táto zásada vyjadruje hmotnoprávnu zodpovednosť jednotlivca, vyvodzovanie ktorej bolo počas norimberského procesu osobitným počinom. Vyvodzovanie zodpovednosti za zločin súvisí na vnútroštátnej 56 i medzinárodnej úrovni so zavinením ako vnútorným psychickým vzťahom páchateľa (subjektívna stránka zločinu) k objektívnym znakom zločinu. 57 Na medzinárodnej úrovni je však potrebné odlišovať pričítateľnosť protipráv neho konania jednotlivca od pričítateľnosti protiprávneho konania podľa vnútroštátne ho práva. Dôsledkom preto môže byť, že medzinárodná trestná zodpovednosť jednotliv ca nemusí byť na prvý pohľad z hľadiska vnútroštátneho práva zrejmá. 58 Súvisí to s často systémovým, resp. systematickým páchaním zločinov podľa medzinárodného práva, čo má za následok rozpracovanie konceptov páchateľstva a spolupáchateľstva v inom roz 51 Porovnaj napr. Parlett, K.: The Individual in the International Legal System. Continuity and Change in International Law. Cambridge: Cambridge University Press 2011, str. 36. 52 Prípad náhrady škôd , op. cit ., str. 178. 53 Bližšie pozri napr. Čepelka, Šturma, op. cit ., str. 92. 54 Hafner, G.: The Emancipation of the Individual from the State under International Law . Collected Courses of the Hague Academy of International Law. Vol 358 . Nijhoff, Leiden, Boston: Brill 2013, str. 288 a nasl. Pozri tiež Šturma, P.: Mezinárodní trestní soud a stíhaní zločinů podle mezinárodního práva . Praha: Karolinum 2002, str. 41 55 Porovnaj Cassese, op. cit ., str. 319 a nasl. 56 K zavineniu ako zásadnému predpokladu subjektívnej trestnoprávnej zodpovednosti na vnútroštátnej úrovni pozri napr. Ivor, J. a kol.: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť . 2. vyd. Bratislava: IURA EDITION 2010, str. 83. 57 Ibid ., str. 135. 58 Porovnaj Šturma, op. cit ., str. 152.

16

sahu ako je známe na vnútroštátnej úrovni. 59 Z toho dôvodu sa táto kapitola zameriava na túto charakteristickú črtu medzinárodnej trestnej zodpovednosti jednotlivca, hoci z hľadiska metodiky a zamerania monografie sa spolupáchateľstvom ako účastníctvom bude detailnejšie zaoberať aj samostatná siedma kapitola.

1.1 Trestná zodpovednosť jednotlivca v rámci

norimberského procesu a v rámci sformulovaných norimberských zásad

Trestná zodpovednosť jednotlivca je v prípade norimberského procesu zakotve ná v čl. 6 ods. 1 Charty, podľa ktorého má Tribunál právomoc stíhať a potrestať jed notlivcov, ktorí, či už ako jednotlivci alebo ako členovia organizácie, spáchali zločiny definované v nasledujúcich častiach čl. 6 Charty. Hoci Charta hovorí o stíhateľnosti osôb, ktoré konali v záujme krajín európskej osi, samotnú prvú zásadu sformulovala Komisia všeobecne vo vzťahu k všetkým jednotlivcom. 60 Toto pravidlo súvisí s tým, že medzinárodné právo môže stanoviť povinnosti pre jednotlivca bez toho, aby bolo po trebné upraviť relevantný vnútroštátny poriadok. Túto skutočnosť Tribunál vo svojom Rozsudku jednoznačne potvrdil, pričom poukázal na to, že ide o stav, ktorý je už dlho uznávaný. 61 V tejto súvislosti pridal často citovaný výrok, podľa ktorého zločiny proti medzinárodnému právu páchajú ľudia, a nie abstraktné bytosti. 62 S uvedeným súvisí aj možnosť vykonávania príslušných ustanovení medzinárodného práva vo forme potresta nia jednotlivcov, ktorí páchajú takéto zločiny. 63 Trestná zodpovednosť jednotlivca na medzinárodnoprávnej úrovni bola formovaná konceptom trestnej zodpovednosti na vnútroštátnej úrovni. Zodpovednosť za zločiny podľa medzinárodného práva má však osobitné črty. Najdôležitejším špecifikom je sku točnosť, že v prípade zločinov podľa medzinárodného práva ide väčšinou o rozsiahle alebo systematické protiprávne konanie, ktoré je možné označiť za systémovú krimina litu. 64 Táto systémová kriminalita sa navyše často vyskytuje v situácii, kedy je nariadená, podporovaná alebo tolerovaná zo strany štátu. 65 Vo vzťahu k nacistickým plánom a ich realizácii bolo preto potrebné poukázať na teóriu tzv. kolektívnej kriminality, ktorú v sú vislosti s 2. svetovou vojnou zdôrazňoval plukovník Murray Bernays. 66 Ten v svojom 59 K vnútroštátnym konceptom trestnej súčinnosti a účastníctva pozri napr. Ivor, op. cit ., str. 253 a nasl. 60 ILC Norimberské zásady, op. cit ., ods. 98. 61 Rozsudok, op. cit ., str. 223. 62 Ibid . K tomu pozri názor H. Lauterpachta, ktorý pripravoval príhovor predstaviteľa Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a severného Írska – v rámci tohto príhovoru zaznelo, že štát, to nie je abstraktná bytosť, jeho práva a povinnosti, to sú práva a povinnosti ľudí. Bližšie pozri Sands, Peaks, op. cit ., str. 62. 63 Rozsudok, op. cit ., str. 223. 64 Röling, B. V. A.: Aspects of the Crimimnal Responsibility for Violations of the Laws of War. In: Cassese, A. (ed.): The New Humanitarian Law of Armed Conflict . Napoli: Editoriale Scientifica 1979, str. 138, 203. 65 Van Sliedregt, E.: Individual Criminal Responsibility in International Law. Oxford: Oxford University Press 2012, str. 21. 66 Smith, B. F.: The American Road to Nuremberg. The Documentary Record 1944–1945, Doc. 16. Stanford: Hoover Institution Press 1982, str. 33 a nasl. Pozri tiež Tuerkheimer, F.: Reflections on Nuremberg. 39 Loyola of Los Angeles international and comparative law review 2017, str. 25–26.

17

memorande z 15. septembra 1944 zdôraznil, že nikdy nebude možné usvedčiť každého vojnového zločinca Osi, a aj keby to bolo možné, nestačilo by to. Nešlo by o to, že by nebolo možné usvedčiť niekoho zo spáchania vojnového zločinu, ale skôr o koncept, že stíhaný páchateľ mal na to právo, ktoré odvodzoval z kriminálnej doktríny nacizmu, ktorý ho k takému konaniu priam podnecoval. Práve takéto nastavenie nacistickej doktrí ny malo byť vynesené na svetlo a odsúdené vo verejnom trestnom procese. Pilierom pre norimberský proces sa tak vo vzťahu k teórii kolektívnej kriminality stal koncept sprisahania a koncept kriminálnej organizácie, ktoré boli nevyhnutnými predpokladmi na to, aby bolo možné trestne stíhať nacistických pohlavárov za konanie voči vlastnému civilnému obyvateľstvu. 67 Koncept sprisahania bol v súvislosti s norimberským procesom problematickým osobitne pre sudcov z kontinentálnych právnych systémov. V Štatúte síce bol uvedený ako samostatný spôsob trestného konania len vo vzťahu k čl. 6 písm. a) (zločin proti mieru), ale ako súčasť konca čl. 6 písm. c) (zločin proti ľudskosti) Štatútu sa stal mož nosťou ako preukázať trestnosť konania, a to v spojení s pojmom spoločného plánu (angl. common plan ). Podstata fungovania nacistickej mašinérie si vyžiadala aj prijatie konceptu kriminál nej organizácie. Počas prípravy Charty sa tento pojem udomácňoval po vyvraždení obce Lidice, po ktorom neostal nikto zo svedkov a máločo z iných dôkazov, ktoré by pomohli dokázať účasť každého jednotlivca na uvedenom zločine. 68 Koncept kriminálnej orga nizácie na základe čl. 9 a 10 Charty rozdelil úlohy Tribunálu a vnútroštátnych súdov. 69 Tribunál mohol rozhodnúť o kriminálnej povahe organizácie, ktorú už nebolo nutné pred vnútroštátnymi súdmi dokazovať; tie mohli rozhodovať o trestnosti „členstva“ v kriminálnej organizácii. 70 Tento posun od prezumpcie neviny k prezumpcii viny mal pôvodne preniesť dôkazné bremeno na stíhaného jednotlivca, ktorý by nebol vyhlásený za vinného automaticky, ale len v prípade, že nedokázal, že nebol v príslušnej organizácii dobrovoľne. 71 Napokon dobrovoľné členstvo jednotlivca v príslušnej organizácii doka zovala prokuratúra. 72 Tribunál vyhlásil za kriminálne organizácie len 3 zo 6 organizácií navrhovaných prokurátormi, a to SS (nem. Schutzstaffel), Gestapo (nem. Geheime Staatspolizei) a SD (nem. Sicherheitsdienst). 73 Následné konania na vnútroštátnej úrovni sa sústre 67 Van Sliedregt, op. cit., str. 23. 68 Porovnaj informácie o francúzskej právnej úprave rozpracovanej v: UNWar Crimes Commission: History of the United Nations War Crimes Commission and the Development of the Laws of the War . Londýn: His Majesty’s Stationery Office 1948 (ďalej aj UNWCC), str. 293 a nasl. 69 Podľa hlavného prokurátora USA, Roberta H. Jacksona, nešlo o nový koncept, v rôznych podobách existoval a existuje aj na vnútroštátnej úrovni. Podobným, no nie úplne totožným, je v podmienkach SR trestný čin založenia a zosnovania organizovanej skupiny podľa § 296 Trestného zákona. 70 Porovnaj čl. 10 Charty. 71 Súčasťou testu kolektívnej kriminality bolo: organizované zoskupenie ľudí so spoločným cieľom, dobrovoľné členstvo, také kriminálne ciele alebo metódy, vedomie o ktorých je možné vo všeobecnosti spojiť s členstvom, uznanie niektorých členov zo spáchania činov, na základe ktorých je organizácia vyhlásená za kriminálnu. UNWCC, op. cit ., str. 305. 72 Leventhal, H. et al.: The Nuremberg Verdict. In: 60 Harvard Law Review 1947, str. 899 . 73 Tokijský tribunál nerozhodoval o kriminálnej podstate niektorých organizácií, hoci v čl. 5 jeho Charty

18

dili na koncept zodpovednosti za členstvo, 74 spoločnej schémy, resp. plánu 75 alebo spoluúčasti, 76 podľa toho, ktorý koncept bol najbližší príslušnej právnej kultúre a vnút roštátnemu právnemu systému. Zároveň to však znamenalo, že napríklad pri aplikovaní konceptu spoluúčasti sa už rozlišoval hlavný páchateľ a spolupáchateľ, čo ovplyvnilo vývoj medzinárodného trestného práva vo vzťahu k vnímaniu trestnej zodpovednosti jednotlivca. Pôvodne Charta regulovala rozličné formy účasti v hmotnoprávnych usta noveniach, nie však v spoločnom všeobecnom ustanovení. Čl. 6 ods. 1 písm. a) Charty napríklad upravuje zločiny proti mieru, ktoré obsahujú vyslovene plánovanie, prípravu, iniciovanie alebo vedenie útočnej vojny. Vojnové zločiny sú vymenované len konkrét ne, no ustanovenie o zodpovednosti za zločiny proti ľudskosti po uvedení konkrétnych foriem zahŕňa aj vodcov, organizátorov, podnecovateľov a spolupáchateľov, ktorí sa po dieľajú na formulácii alebo vykonaní spoločného plánu alebo sprisahania za účelom spá chania vyššie uvedených zločinov. 77 Norimberský proces však predstavoval tzv. unitárny prístup, ktorý napriek uvedenému nerozlišoval medzi hlavným páchateľom či účastní kom, hoci každý bol zodpovedný za svoju účasť na páchaní príslušného zločinu. 78 Až sformulované norimberské zásady upravovali jednak všeobecnú trestnoprávnu zodpo vednosť jednotlivca (zásada č. 1) a jednak trestnoprávnu zodpovednosť spolupáchateľa v zmysle účastníctva (zásada č. 7). 79 Hoci norimberský proces rozpracoval koncept kriminálnej organizácie, nešlo o zodpovednosť právnickej osoby v súčasnom ponímaní. Trestnú zodpovednosť práv nických osôb neobsahovali ani nasledujúce kodifikačné snahy či štatúty ad hoc tribu nálov. Až pri príprave Rímskeho štatútu sa na podnet francúzskej delegácie zvažovalo prijatie zodpovednosti právnických osôb, a to predovšetkým kvôli kompenzácii obetiam zločinov podľa medzinárodného práva. 80 Napriek napokon oklieštenému konečnému návrhu, ktorý zahŕňal súkromné spoločnosti, ale vylučoval štáty a iné verejné a nezisko vé organizácie, nebol koncept trestnej zodpovednosti právnických osôb prijatý vôbec. 81 Uvedené súviselo aj s tým, že v rámci medzinárodného spoločenstva nielenže chýba jú univerzálne pravidlá pre zodpovednosť právnických osôb, ale niektoré vnútroštátne mu bola daná právomoc stíhať a potrestať vojnových zločincov, ktorí sú obvinení ako jednotlivci alebo ako členovia organizácií. 74 Prípad Altstötter a ost . (ďalej aj prípad Spravodlivosť ): Trials of War Criminals before the Nuremberg Military Tribunals under Control Council Law No. 10, Nuremberg, Washington 1949–1953, TWC, vol. III, str. 954–1201. 75 Prípad Martin Gottfried Weiss & 39 ost. (prípad koncentračného tábora Dachau). Trials of War Criminals before the Nuremberg Military Tribunals under Control Council Law No. 10, Nuremberg, Washington 1949–1953, TWC, vol. XI, str. 5–17. 76 Prípad Franz Holstein & 23 ost . Trials of War Criminals before the Nuremberg Military Tribunals under Control Council Law No. 10, Nuremberg, Washington 1949–1953, vol. VII, str. 26 a nasl. 77 Bližšie pozri čl. 6 ods. 2 písm. b) a c) Charty. 78 Eser, A.: Individual Criminal Responsibility (Art. 25). In: Cassese, A., Gaeta, P., Jones, J. R. W. D. (eds.): The Rome Statute of the International Criminal Court: A Commentary. Vol. I. Oxford: Oxford Univesity Press 2002, str. 784. 79 Pozri nižšie 7. kapitolu o účastníctve. 80 Šturma, op. cit ., str. 151. 81 Pozri čl. 25 Rímskeho štatútu.

19

právne poriadky ani nepoznajú tento pojem. 82 To mohlo skomplikovať aj aplikáciu prin cípu komplementarity, 83 resp. oddialiť ratifikáciu Rímskeho štatútu ako takého, pre to Rímsky štatút stanovuje zodpovednosť jednotlivca ako fyzickej osoby, čo v podstate zodpovedá norimberskému naratívu, že zločiny páchajú ľudia, a nie abstraktné bytosti. 84 1.2 Vývoj úpravy trestnej zodpovednosti jednotlivca v období po norimberskom procese Norimberská Charta ani Rozsudok nerozlišovali rôzne úrovne zodpovednosti, ob dobne ani norimberské zásady formulované Komisiou či Návrh kódexu o zločinoch pro ti mieru a bezpečnosti ľudstva z roku 1954. 85 Hoci individuálnu trestnú zodpovednosť podľa medzinárodného práva stanovil aj Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocí dia z roku 1948 (ďalej aj Dohovor proti genocíde) či Ženevské dohovory z roku 1949 86 a ich Dodatkový protokol I z roku 1977 87 alebo Dohovor OSN proti mučeniu a inému krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu z roku 1984, de tailnejšie sa ňou na medzinárodnoprávnej úrovni zaoberal až Návrh kódexu o zločinoch proti mieru a bezpečnosti ľudstva v 90-tych rokoch a ad hoc tribunály. Návrh kódexu už od počiatku rozlišoval medzi spáchaním zločinu a účasťou na spáchaní zločinu, koneč ný Návrh kódexu z roku 1996 dokonca objasnil akcesorickú zodpovednosť účastníkov trestného konania, ku ktorého spáchaniu muselo dôjsť, ak mali byť účastníci trestne stíhaní. 88 Čo sa týka ad hoc tribunálov, už v ich štatútoch bola upravená trestná zodpovednosť jednotlivca aj vo vzťahu k rozličným spôsobom účasti na páchaní príslušného zločinu. 89 Keďže však štatúty nerozlišovali medzi rozličnými spôsobmi spáchania zločinu a účas ťou na zločine, súvisiaca interpretácia ostala na rozhodovacej praxi tribunálov. Zároveň boli tieto rozličné spôsoby účasti pre ad hoc tribunály dôvodom na to, aby rozlišovali hlavných a vedľajších páchateľov, čo následne malo vplyv aj na rozhodovanie o treste. 90 Uvedený postup ad hoc tribunálov je skôr typický pre diferencovaný, nie unitárny prí 82 Ambos, K: Individual Criminal Responsibility. In: Trifterrer, O. (ed.): Commentary on the Rome Statute of the International Criminal Court. Observers‘ Notes, Article by Article . München/Oxford/Baden-Baden: C.H. Beck/Hart/Nomos 2008, str. 747. 83 K princípu komplementarity pozri napr. čl. 1, 17 a 18 Rímskeho štatútu. 84 Rozsudok, op. cit ., str. 223. 85 Návrh kódexu o zločinoch proti mieru a bezpečnosti ľudstva 1954. 86 Ženevské dohovory z 12. augusta 1949 na ochranu obetí vojny: Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli 1949, Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori 1949, Ženevský dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami 1949, Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb za vojny 1949. 87 Dodatkový protokol k Ženevským dohovorom z 12. augusta 1949 o ochrane obetí medzinárodných ozbrojených konfliktov (Protokol I). 88 Čl. 2 ods. 3 Návrhu kódexu 1996 a komentár k nemu. 89 Čl. 7 ICTY a čl. 6 ICTR: Osoba, ktorá plánovala, podnecovala, spáchala alebo inak napomáhala pri plánovaní, príprave alebo spáchaní zločinov uvedených v čl. 2 až 5 tohto Štatútu (resp. 4 pre ICTR), je individuálne zodpovedná za spáchaný zločin. 90 ICTY, Prokurátor v. Vasiljević , IT-98-32-A, rozsudok Odvolacieho senátu, 25. február 2004, ods. 268.

20

stup, ktorý bol charakteristický pre norimberský proces. 91 Napokon, čo sa týka medzi národnej trestnej zodpovednosti jednotlivca ako takej, je tiež dôležité uviesť, že po no rimberskom procese vo svojom prvom rozhodnutí potvrdil tento koncept aj ICTY, a to výslovne vo vzťahu k porušeniu obyčajových noriem. 92 1.3 Trestná zodpovednosť jednotlivca v Rímskom štatúte Prvé rozhodnutia ad hoc tribunálov boli prijímané približne v čase, keď sa pripravo val štatút stáleho medzinárodného trestného súdu, čo malo vplyv aj na jeho ustanovenia a naopak, na niektoré ustanovenia Rímskeho štatútu poukazovali v svojich rozhodnu tiach aj ad hoc tribunály. Individuálnu trestnoprávnu zodpovednosť ako takú upravuje čl. 25 Rímskeho štatútu, ktorého prvé odseky stanovujú všeobecné princípy, a to, že Súd má jurisdikciu výlučne nad fyzickými osobami, ktoré, ak spáchajú zločin v jurisdikcii Súdu, 93 sú individuálne zodpovedné a podliehajú potrestaniu v súlade so Štatútom. 94 Štvrtý odsek jasne deklaruje, že žiadne ustanovenie Štatútu týkajúce sa individuálnej trestnoprávnej zodpovednosti nemá vplyv na zodpovednosť štátov podľa medzinárod ného práva. 95 V Kampale bolo navyše počas Revíznej konferencie prijaté osobitné usta novenie článku 25 Štatútu pre dokazovanie zločinu agresie, ktorý je v zmysle Štatútu možné spáchať iba v prípade, že ho vykonala osoba, ktorá je schopná účinne vykonávať kontrolu nad politickým alebo vojenským konaním štátu. 96 Rozsiahly čl. 25 ods. 3 Rímskeho štatútu 97 upravuje individuálnu trestnoprávnu zodpovednosť na medzinárodnej úrovni a je možné považovať ho za systematizáciu 91 Van Sliedregt, op. cit ., str. 65 a nasl. 92 ICTY, Prokurátor v. Tadić , IT-94-1, rozhodnutie Odvolacieho senátu o námietke obhajoby vo veci predbežného odvolania vo vzťahu k jurisdikcii, 2. október 1995 (ďalej aj Tadić 1995), ods. 134. 93 Ide nielen o zločiny uvedené v čl. 5 Štatútu, ale aj o trestné činy proti výkonu spravodlivosti, ktoré ustanovuje čl. 70 Štatútu, napr. krivá výpoveď, predloženie falošných dôkazov, podplácanie svedka či úradných predstaviteľov Súdu alebo ich zastrašovanie. 94 Porovnaj čl. 25 ods. 1 a 2 Rímskeho štatútu. Možný trest sa ukladá na základe 7. časti Rímskeho štatútu. 95 Pre detailnejšiu analýzu niektorých prvkov týchto dvoch konceptov pozri napr 2. a 6.4 kapitolu tejto monografie. 96 Pozri čl. 25 ods. 3 bis Rímskeho štatútu. 97 Čl. 25 ods. 3 Rímskeho štatútu: 3. V súlade s týmto štatútom je osoba trestnoprávne zodpovedná a podlieha potrestaniu za trestný čin v jurisdikcii Súdu, ak táto osoba a) spácha trestný čin či už ako jednotlivec, spolu s inými osobami alebo prostredníctvom inej osoby bez ohľadu na to, či táto iná osoba je trestnoprávne zodpovedná, b) prikáže, dojedná alebo vyvolá spáchanie takého trestného činu, ktorý v skutočnosti nastane alebo sa oň pokúsi, c) s cieľom uľahčiť spáchanie takého trestného činu pomáha, podporuje alebo inak pomáha pri jeho spáchaní alebo pri pokuse o jeho spáchanie vrátane poskytnutia prostriedkov na jeho spáchanie, d) iným spôsobom pomáha pri spáchaní alebo pri pokuse o spáchanie takého trestného činu skupinou osôb konajúcich so spoločným cieľom. Takéto napomáhanie musí byť úmyselné a musí i) sa diať s cieľom podporovať trestnú činnosť alebo trestný zámer skupiny tam, kde takáto činnosť alebo zámer znamená spáchanie trestného činu v rámci jurisdikcie Súdu, alebo ii) sa diať so znalosťou úmyslu skupiny spáchať tento trestný čin.

21

rozličných spôsobov účasti na trestnom konaní, resp. pričítateľnosti. 98 Písm. a) tohto odseku upravuje tri možné formy spáchania zločinu spadajúceho do jurisdikcie Súdu: spáchanie takéhoto zločinu ako páchateľ, spolupáchateľ a ako páchateľ prostredníctvom inej osoby, ktorá ani nemusí byť trestnoprávne zodpovedná. Čl. 25 ods. 3 písm. b) sta novuje rozličné formy účasti ako spolupáchateľstva a písm. c) subsidiárne formy účasti ako spolupáchateľstva v zmysle účastníctva s cieľom uľahčiť spáchanie zločinu. 99 Podstatná časť čl. 25 Štatútu sa zaoberá objektívnou stránkou trestnoprávnej pri čítateľnosti (objektívna stránka zločinu, actus reus ). Na rozdiel od subjektívnej stránky ( mens rea ), ktorou sa zaoberá samostatný článok, čl. 30 Štatútu, 100 obdobný článok pre actus reus chýba. Takto v Štatúte nenájdeme ani všeobecné ustanovenie o opomenutí konania, ktoré sa počas prípravy Štatútu stalo súčasťou iba konceptu o zodpovednosti nadriadeného. 101 Na rozdiel od vyššie spomínaného unitárneho modelu, ktorý bol typický pre no rimberský proces, kde sa nerozlišovali rôzne formy účasti na zločine a s tým súvisiaca zodpovednosť za zločin, Rímsky štatút rozlišuje spôsoby účasti na zločine. Hoci spo čiatku viedli komentátorov a akademikov tieto ustanovenia k úvahám o hierarchizácii zodpovedností prípadných podozrivých, 102 rozhodovacia prax Súdu dospela k záveru, že nejde o hierarchizáciu, prinajmenšom nie o hierarchizáciu z hľadiska viny a trestu. 103 Ide skôr o systematizáciu zodpovednosti ako takej, pričom typickou črtou vzájomného vzťahu rôznych foriem zodpovednosti je prednosť, ktorá sa dáva zodpovednosti podľa čl. 25 ods. 3 písm. a), až potom nasledujúcim podčlánkom. 104 Súd pri rozhodovaní po ukázal na to, že Štatút rozlišuje medzi hlavnou a vedľajšou zodpovednosťou. V súvislosti s tým preto Súd v prípade dokázania hlavnej zodpovednosti nepovažuje za potrebné pre ukazovať aj prípadnú vedľajšiu zodpovednosť. 105 Rozhodovacia prax Súdu tak smeruje k tomu, že rozlišuje zodpovednosť páchateľov a snaží sa interpretovať spáchanie zločinu 98 Ambos 2008, op. cit. , str. 745. 99 Vzhľadom na odlišnosti trestnej zodpovednosti jednotlivca podľa vnútroštátnej právnej úpravy a podľa medzinárodného práva sa táto kapitola venuje trestnej zodpovednosti jednotlivca en bloc , obsahuje tak koncept páchateľstva ako aj spolupáchateľstva. Bližšie k formám spolupáchateľstva ako účastníctva a ich obsahu však pozri 7. kapitolu tejto monografie. 100 Čl. 30 Štatútu: 1. Ak nie je ustanovené inak, osoba je trestnoprávne zodpovedná a podlieha potrestaniu za trestný čin v jurisdikcii Súdu, iba ak sa objektívne znaky spáchali úmyselne a vedome. 2. Na účely tohto článku má osoba úmysel, ak a) v súvislosti s konaním sa táto osoba mieni zapojiť do konania, b) v súvislosti s určitým následkom táto osoba mieni spôsobiť tento následok alebo si uvedomuje, že následok nastane pri bežnom priebehu vecí. 3. Na účely tohto článku „vedome“ znamená uvedomovanie si toho, že existuje určitá okolnosť alebo že určitý následok nastane pri bežnom priebehu vecí. „Znalosť“ a „vedome“ sa interpretujú zhodne. 101 Pozri čl. 28 Štatútu a tiež nižšie 4. kapitolu tejto monografie. 102 Pozri napr. Werle, G., Burghardt, B.: Establishing Degrees of Responsibility: Modes of Participation in Article 25 of the ICC Statute. In: van Sliedregt, E., Vasiliev, S. (eds): Pluralism in International Criminal Law . Oxford: Oxford University Press 2014. 103 Pozri tiež nižšie 7. kapitolu o účastníctve. 104 ICC, Prokurátor v. Al-Mahdi , ICC-01/12-01/15-171, rozsudok senátu, 27. september 2016, ods. 58. 105 Ibid .

22