SBORNÍK 66 SVOČ 2016

Hlavnou ideou teleologickej interpretácie má podľa Baraka byť snaha o určenie kon- krétneho právneho významu textu zo spektra jeho možných významov, teda z celko- vého množstva všetkých významov, ktoré by mohol niesť jazyk interpretovaného textu v ideálnom slovníku tých, ktorý daný jazyk ovládajú. Inými slovami teda interpretácia textu znamená výber z viacerých sémantických možností a rozhodnutie, ktorá z nich predstavuje správny právny význam. 42 Sémantický význam ale zároveň plní aj dôležitú funkciu, a síce je limitom interpretácie. Interpret by nemal textu dodávať význam, ktorý samotný jazyk textu nemôže zniesť. 43 Na druhej strane sa ale Barak vymedzuje voči textualizmu, 44 aj voči prístupu clara non sunt interpretanda. 45 Podľa neho text nemá nijaký význam pred vlastnou interpre- táciou a už samotné presvedčenie, že v texte obsiahnutá inštrukcia je jasná a tým pá- dom nie je potrebná interpretácia, je aktom interpretácie. Zároveň charakteristika tex- tu ako nejasného nie je momentom začiatku interpretácie textu, ale naopak výsledkom už uskutočnenej interpretácie. Názor clara non sunt interpretanda dokonca Barak ozna- čuje za nebezpečný, vzhľadom na to, že maskuje nevedomý akt interpretácie. 46 Na druhej strane však pripúšťa, že sa nedá povedať, že by neexistoval text, ktorého význam je jasný. Naopak, podľa Baraka bude väčšina textov vo väčšine prípadov jasných 47 a len menšina prípadov si tak bude vyžadovať náročnejší teleologický interpretačný postup. Úvod do Barakovho poňatia teleologickej interpretácie tak možno zhrnúť dvoma maximami. Prvá znie, že súdy už nie sú naďalej odkázané na jazyk (jazykový výklad- pozn. aut.), stále sú nim ale viazané. 48 Druhá hovorí, že právo je nástroj (device), ktorý je určený na dosahovanie spoločenského cieľa. Tento cieľ tvorí a rozvíja právny systém. Inými slovami, právo nie je účelom samým pre seba. Je to podľa neho nástroj pre dosahovanie mimoprávnych cieľov a účelov- objavovanie pravdy, poskytovanie spra- vodlivosti a dosahovanie sociálnych a ekonomických cieľov. 49 sudcu-praktika, čo aj sám vo svojej knihe priznáva. Domnievam sa, že sudcu tu môže nahradiť úvaha každého iného racionálneho exegeta. 42 Ibid., p. 7. 43 Ibid., p. xiii. 44 Ibid., p. 233. Textualizmus považuje Barak za neúplný a zároveň ho kritizuje pre priveľký priestor, ktorý dáva sudcovi na zakrytie svojho vlastného (svojvoľného) názoru a jeho vydávanie za jediný možný a jasný sémantický význam vykladaného textu- vid. e.g. p. 214. 45 K tomuto názoru v českej právnej vede pozri op. cit. in 39, p. 14. K podobnému názoru ako Barak dochádza aj NSS v daňových veciach v rozhodnutí 1 Afs 86/2004: „…k výkladu právnych predpisov nie je možné pristupovať len z hľadiska textu zákona, ale predovšetkým podľa ich zmyslu. (…) rozhodujúci je zmysel a účel, a nie dikcia zákona.“ 46 Op. cit. in 36, p. 13. K tomu aj op. cit. in 56, p. 411. 47 Ibid. p. 14. 48 Ibid,. p. 19. Pôvodný text znie krajšie: „While courts are no longer confined to the language, they are still confined by it.“ 49 Ibid., p. 221.

12