SBORNÍK 66 SVOČ 2016

2. Subjektívny a objektívny účel. Barak delí vo svojom prístupe účely na dva druhy- subjektívny a objektívny. Subjektívnou zložkou sú ciele, záujmy a hodnoty, ktoré sa autor právneho textu snaží podnietiť. Objektívnou zložkou tieto ciele a hodnoty z hľadiska osoby interpretujúcej právny text, pričom objektívna zložka zároveň odráža spoločenské hodnoty prevláda- júce v dobe interpretácie textu. Medzi týmito dvomi zložkami existuje symbiotický vzťah, pričom pri interpretácii textov rôznej povahy bude podľa Baraka prevládať rôzna zložka. Pri interpretácii závetov, či zmlúv bude prevládať zložka subjektívna (najsilnej- šie u závetu), zatiaľ čo pri interpretácii právnych predpisov má prevládať zložka objek- tívna. Najväčšiu váhu bude mať objektívny účel pri interpretácii ústavy. 50 Subjektívny účel podľa Baraka odráža skutočný úmysel autora právneho textu v čase, kedy daný text vznikol, pričom je dôležité brať na zreteľ, že sa nemá jednať o objekti- vizovaný úmysel autora, teda o úmysel fiktívneho racionálneho autora 51 zodpovedajú- ceho kritériám interpreta. Zároveň pripomína, že v mnohých prípadoch sa stretneme so situáciou, kedy autor normatívneho textu prejavil vôľu dosiahnuť istého následku (toto Barak označuje ako tzv. konzekvencialistický úmysel). 52 Za objektívny účel Barak považuje úmysel racionálneho autora normy, pričom na vyš- šom stupni abstrakcie je za objektívny úmysel možné považovať akýsi úmysel systému, spočívajúci v hodnotách cieľoch, záujmoch, politikách a funkciách, ktoré má daný nor- matívny text rozvíjať v demokratickom systéme. 53 Každý text má individuálny objektív- ny účel, ktorý je unikátny pre daný text a zároveň má aj všeobecný objektívny účel, teda účel ktorý predstavuje účely spoločné pre všetky normy daného právneho systému. Všeobecnými objektívnymi účelmi tak sú predovšetkým hodnoty právneho systému ako celku a rovnováha medzi nimi v prípade ich stretu. 54 Poznatky o všeobecnom účele interpret získa z tzv. externých zdrojov, za ktoré Barak považuje napríklad: príbuzné texty (napríklad znenia zákonov z rovnakého odvetvia), normatívnu harmóniu (teda súlad interpretovaného textu s právnym systémom ako celkom), judikatúru, právnu doktrínu, základné hodnoty systému (tieto majú mať predovšetkým justifikačnú úlohu

50 Ibid., pp. xiii-xv, p. 91. 51 Ibid. pp. 120, 123.

52 Ibid., p.126. Tento druh výkladu sa v ČR označuje aj ako historicko telologický, prípadne historic- ko- subjektívny (poz. ďalej). K tomu pozri napr. bod 21 nálezu Ústavného súdu ČR IV. ÚS 814/06: „Historicko- teleologickým výkladom je zisťovaný účel, ktorému mala právna úprava slúžiť v dobe svoj- ho prijatia. Smeruje teda k zisteniu skutočného úmyslu, ktorý zákonodarca mal pri prijatí právneho predpisu.“ 53 Ibid., p. 148. V ČR aj objektívne- teleologický výklad. K tomu bod 22 nálezu Ústavného súdu ČR IV. ÚS 814/06: „(…) Objektívne- teleologickým výkladom, ktorého úlohou je vystihnúť zmysel a účel právnej normy v aktuálnej situácii, v ktorej sa má norma realizovať…“ K podmienke racionality autora normy pri objektívne- teleologickom výklade pozri napr. bod 153 nálezu ÚS ČR I.ÚS 517/10. 54 Ibid., p. 149.

13