SLP 07 (2014)

livosti 10 a neskôr v odlišných a nesúhlasných stanoviskách sudcov Medzinárodného súdneho dvora. 11 V medzinárodnej zmluve našlo ius cogens svoje explicitné vyjadrenie až vo Viedenskom dohovore o zmluvnom práve v roku 1969. Ten v článku 53 stanovuje absolútnu neplatnosť od samého začiatku pre akúkoľvek zmluvu, ktorá je v čase svojho vzniku v rozpore s kogentnou normou všeobecného medzinárodného práva. Tú cha- rakterizuje ako „normu všeobecného medzinárodného práva, prijatú a uznanú medzi- národným spoločenstvom štátov ako celkom za normu, ktorú nemožno zrušiť a ktorú možno meniť len neskoršou normou všeobecného medzinárodného práva rovnakej povahy“. Dohovor nevymenúva, ktoré normy všeobecného medzinárodného práva majú takýto charakter, no možno sa domnievať, že štáty zúčastnené na Viedenskej konferencii tak urobili zámerne, 12 vzhľadom na dynamický vývoj tejto kategórie no- riem, a prenechali tak identifikáciu „medzinárodnému spoločenstvu štátov ako celku“. Okrem toho je zaujímavé dodať, že proti prijatiu Dohovoru (a teda aj definovaniu ius cogens v tejto podobe) bol len jeden hlas. 13 Len rok po prijatí Viedenského dohovoru sa Medzinárodný súdny dvor, mimo- chodom po prvýkrát vo svojom rozsudku, explicitne vyslovil o kategorizácii záväzkov v medzinárodnom práve. Zdôraznil odlišnosť záväzkov jedného štátu voči druhému na jednej strane a záväzkov voči celému medzinárodnému spoločenstvu na strane druhej: tie druhé sú záväzkami erga omnes a všetky štáty majú právny záujem na ich ochrane. 14 Takáto formulácia Súdu výslovne pomenúva hierarchiu záväzkov. Priznaním kogentného statusu niektorým normám, ktoré pôsobia voči všetkým, a teda stanovením normatívnej prednosti určitých noriem pred ostatnými, „sa zlomil tradičný princíp vzájomnej flexibility právnych prameňov, kedy sa zmluvné a obyča- jové pravidlá mohli vzájomne rušiť“. 15 Štáty tak začali vnímať vyššiu hodnotu a po- trebu ochrany najpodstatnejších princípov a zamedzili možnosť dispozitívne sa od nich odkloniť. Ako dodáva Byers, 16 „v tomto zmysle sa pravidlá ius cogens – aspoň do určitej miery – podobajú na ústavné normy vnútroštátnych právnych poriadkov“. Nie 11 Judge ad hoc Fernandes in Case Concerning Right of Passage over Indian Territory, I.C.J. Reports 1960, p. 6, para. 135; Judge Tanaka in South West Africa Case, Second Phase, I.C.J. Reports 1966, p. 6, para. 298; Judge Nervo in North Sea Continental Shelf Cases , I.C.J. Reports 1969, p. 3, para. 97. 12 U.N. Conference on the Law of Treaties, 1 st and 2 nd sessions, Vienna (1968), U.N. Doc. A/CONF./39/11/ Add.2 (1971), s. 67-68. 13 SUY, E.: The Vienna Convention on the Law of Treaties: A Commentary . Corten, O., Klein, P. (eds.), Oxford University Press, 2011, s. 1225. 14 Pozri Barcelona Traction Case (Belgium v. Spain) , I.C.J. Reports 1970, para. 33. 15 BIANCHI, A.: Human Rights and the Magic of Jus Cogens. In European Journal of International Law. Vol. 19, No. 3, 2008, s. 495. 16 BYERS, M.: The Relationship between Jus Cogens and Erga Omnes Rules. In Nordic Journal of International Law , Vol. 66, 1997, s. 219. 10 Pozri Oscar Chinn Case (1934), P.C.I.J., Ser. A/B, No. 63, p. 149-150, Individual Opinion of Judge Schücking.

63