SLP 07 (2014)

je jasné, či začlenenie ľudských práv ako hodnoty v záujme celého medzinárodného spoločenstva do korpusu medzinárodného práva spustilo vytváranie medzinárodného právneho poriadku založeného na hierarchii noriem, alebo naopak, či silné vnímanie určitej kategórie princípov a záväzkov v medzinárodnom práve, ktoré nie je možné dispozitívne obísť, spôsobilo, že štáty začali vo vyššej miere cítiť potrebu chrániť ľudské práva. Isté však je, že ľudské práva a medzinárodný poriadok vzájomne veľmi úzko súvisia: za ostatné dekády medzinárodného súdnictva sa pojmy erga omnes a ius cogens vyskytovali práve v sporoch týkajúcich sa ľudských práv. Otázkou nateraz zostáva, kde v medzinárodnom poriadku našli ľudské práva svoje umiestnenie. ͸. Ľudské práva ako súčasť všeobecného medzinárodného práva V súčasnosti sú mnohé štáty viazané veľkým počtom ľudskoprávnych zmlúv a do- hovorov. Dohovor o právach dieťaťa, napríklad, ratifikovalo 194 štátov, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach 168 štátov, Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídy 146 štátov, Dohovor proti mučeniu 155 štátov. Ľudskoprávne me- dzinárodné zmluvy sa teda prima facie môžu javiť ako základný prameň, z ktorého plynie záväzok rešpektovať alebo chrániť dané ľudské práva. Uvedené je však ihneď spochybnené otázkou, či je záväzkom dodržiavať ľudské práva viazaný aj štát, ktorý nie je zmluvnou stranou týchto nástrojov – inými slovami, či je to práve (a výlučne) daná medzinárodná zmluva, ktorá je zdrojom tohto záväzku. Máme za to, že odpoveď na danú otázku musí byť negatívna; ba dokonca viac: základné ľudské práva a záväzok poskytnúť im ochranu sú dnes súčasťou všeobecného medzinárodného práva, pôsobia- ceho erga omnes . Medzinárodný súdny dvor v spore Nikaragua 17 potvrdil, že „ak sa aj obsah dvoch noriem plynúcich z dvoch medzinárodných prameňov javí identický a aj ak sú dané štáty viazané týmito normami aj na základe zmluvy aj na základe obyčaje, tieto dve normy si zachovávajú oddelenú existenciu“. 18 Vskutku nič nebráni tomu, aby určité pravidlo jestvovalo v rovnakej podobe súčasne v medzinárodnej zmluve a v medziná- rodnej obyčaji. Ak potom štát od danej zmluvy odstúpi, alebo uskutoční k jej ustano- veniu výhradu, jeho viazanosť obyčajovým pravidlom tým nie je dotknutá; podobne ako skutočnosť, že určitý štát nebol nikdy stranou zmluvy, nemá vplyv na existenciu jeho (rovnakého) záväzku na obyčajovom základe. 19 Chrániť práva menované naprík- lad v Deklarácii ľudských práv – prinajmenšom väčšinu z nich – musia všetky štáty bez 17 Military and Paramilitary Activities in and against Nicaragua (Nicaragua v. United States of America) , Merits, Judgment, I.C.J. Reports 1986, s. 14. 18 Ibid., ods. 178. Pozri aj: Military and Paramilitary Activities in and against Nicaragua (Nicaragua v. United States of America) , Jurisdiction, Judgment, I.C.J. Reports 1984, para. 73), a North Sea Continental Shelf Case (Germany v. Denmark), Judgment, I.C.J. Reports 1969, para. 63, 77. 19 Napr. štáty Angola, Japonsko, Mauretánia alebo Thajsko nie sú stranami Dohovoru proti genocíde (1948), Severná Kórea nie je zmluvnou stranou Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskrimi- nácie (1966).

64