SLP 07 (2014)

né v kvázi-univerzálnych medzinárodných dokumentoch, t. j. buď v zmluvách, ktoré sa počtom zmluvných strán pochádzajúcich z rôznych právnych systémov približujú univerzalite, alebo v rezolúciách Valného zhromaždenia OSN 34 , sú súčasťou všeobec- ného medzinárodného práva pôsobiaceho erga omnes : uvedené totiž odráža existen- ciu rozšírenej praxe podporenej všeobecným opinio iuris , že dodržiavanie takých práv je v záujme celého medzinárodného spoločenstva. 35 Ešte vždy však platí, že konkrétny štát môže voči existencii určitého ľudskoprávneho pravidla – za predpokladu, že toto nedosahuje aj kogentný charakter – namietať systematickým postojom odporcu, čím sa spod účinku takejto normy vymaní. V súvislosti s erga omnes povahou, a teda s charakteristikou ľudských práv ako zá- väzkov, na ktorých dodržiavaní má právny záujem celé medzinárodné spoločenstvo, je potrebné ešte upozorniť na jednu dôležitú skutočnosť: porušenie týchto práv síce dáva akémukoľvek štátu ius standi , teda právo z pozície aktívne legitimovaného a zá- roveň poškodeného domáhať sa nápravy voči porušiteľovi, na druhej strane nezakladá jurisdikciu žiadneho orgánu. 36 Uvedené viackrát potvrdil Medzinárodný súdny dvor. V spore Východný Timor , kde sa Portugalsko domáhalo nápravy za porušenie sebaur- čovacieho práva národa Východného Timoru, a Indonézia ako dotknutý štát nedala súhlas s jurisdikciou Súdu, Súd pripomenul základnú zásadu, podľa ktorej nemôže rozhodovať o spore medzi štátmi bez ich súhlasu. 37 Výslovne uviedol: „… erga omnes charakter normy a pravidlo súhlasu s jurisdikciou sú dve rozdielne veci. Nech je povaha daného záväzku akákoľvek, Súd nemôže rozhodnúť o protiprávnosti konania štátu, ak by toto rozhodnutie implikovalo aj posúdenie konania iného štátu, ktorý nie je sporovou stranou. Uvedené platí, aj ak je dané právo právom erga omnes “. 38 Čo však možno implikovať z uvedenej formulácie, je, že ak by bola Indonézia súhla- sila s jurisdikciou Súdu v danom prípade, Súd by o žalobe Portugalska ako štátu do- volávajúceho sa porušenia erga omnes záväzku nemal dôvod nerozhodnúť. Jurisdikciu konkrétneho rozhodovacieho orgánu môže zakladať medzinárodná zmluva, ktorou je daný štát viazaný, alebo akýkoľvek iný prejav súhlasu dotknutého štátu. Pravidlo súhlasu s jurisdikciou nie je prelomené ani v prípade najzávažnejšieho porušenia ľud- 34 Medzinárodný súdny dvor v spore Nikaragua (1986), potvrdil, že rezolúcie Valného zhromaždenia OSN smú byť odrazom obyčajového práva: „ Opinio iuris možno … vyvodiť … z postojov štátov k niektorým rezolúciám Valného zhromaždenia … Účinok súhlasu s textom takýchto rezolúcií nemožno interpretovať len ako ‚zdôraznenie či vysvetlenie‘ zmluvného záväzku … naopak, možno ho interpretovať ako uznanie platnosti pravidla deklarovaného samotnou rezolúciou“ (para. 188). 35 Pozri Human Rights Committee, General Comment no. 24 (1994), U.N. Doc. CCPR/C/21/Rev.1/ Add.6 (1994), paras. 7, 8. 36 V zmysle Článkov o zodpovednosti štátov, čl. 48 ods. 1 písm. b) sa môže zodpovednosti dovolávať aj iný než poškodený štát, ak porušený záväzok patrí medzinárodnému spoločenstvu ako celku, inými slovami ak má charakter erga omnes (Draft Articles on responsibility of States for Internationally Wrongful Acts, with commentaries, Yearbook of the International Law Commission, 2001, Part Two). 37 East Timor (Portugal v. Australia) , Judgment, I.C.J. Reports 1995, para. 26. 38 Ibid, para. 29.

67