SLP 12 (2017)

štátna príslušnosť (nationality) , vo vnútroštátnom práve ho nazývame štátne občianstvo (citizenship). Medzinárodné právo vníma štátne občianstvo ako trvalé pripútanie jed- notlivca ku štátu. Štátni občania tvoria podstatnú zložku obyvateľstva, ktoré je jedným zo základných prvkov štátu. Regulácia postavenia obyvateľstva je predovšetkým otáz- kou, ktorú rieši vnútroštátne právo. Medzinárodné právo akceptuje túto právomoc, no ukladá štátom aj určité obmedzenia ako je rešpektovanie zásady humanity či medziná- rodnoprávnej úpravy ľudských práv a základných slobôd ako aj diplomatickej ochrany občana materským štátom. Prostredníctvom právnej regulácie inštitútu štátneho občianstva vo vnútroštátnom práve ako aj jeho poznaním v medzinárodnom práve sa právne puto štátnej príslušnos- ti stáva základným prvkom právneho postavenia jednotlivca podľa medzinárodného práva. Štátna príslušnosť je v rámci medzinárodného práva upravená len jeho klasický- mi pravidlami ako príslušnosť suverénneho štátu a teda patrí pod jeho jurisdikciu. Jej najvýraznejším rysom je, že je v zásade upravená vnútroštátnym právom jednotlivých štátov a je najzákladnejším pravidlom odvodeným od princípu suverenity štátu a preto len štát (a nie ostatné štáty) môže upraviť získanie, stratu a konzekvencie jeho vlastnej štátnej príslušnosti. 527 Otázka sukcesie štátov z hľadiska medzinárodného práva súvisí so vznikom resp. zánikom štátov a poukazuje na okolnosti, ktoré je potrebné z hľadiska nástupníctva štátu do práv a záväzkov štátu predchodcu riešiť. Sukcesia štátu je vo všeobecnosti vní- maná ako úplný prechod územia štátu a s ním spojenej suverenity a územnej výsosti od pôvodného suveréna na nového suveréna, ktorým je nástupnícky štát, ktorý potom na danom území uplatňuje svoju vlastnú suverenitu a výsosť. V medzinárodnom práve hovoríme o sukcesii, ak dochádza k definitívnemu nahradeniu jedného štátu iným štá- tom, pokiaľ ide o zvrchovanosť nad určitým územím v súlade s medzinárodným prá- vom ako aj v zodpovednosti za medzinárodné vzťahy týkajúce sa určitého územia. Štát je územná politická jednotka, ktorá je výlučným suverénom na vlastnom území, vy- konáva verejnú moc tak nad svojím obyvateľstvom, ako aj nad vecami nachádzajúcimi sa na jeho území. Zánik štátu ako historická udalosť so sebou prináša viaceré otázky. Nový subjekt medzinárodného práva musí vyriešiť okrem iných aj otázku štátneho občianstva obyvateľstva štátu predchodcu. Otázku sukcesie štátov až do jej kodifikácie na pôde OSN v druhej polovici dvad- siateho storočia upravovala právna obyčaj. Problematika sukcesie štátov bola do prog- ramu priorít kodifikácie Komisie pre medzinárodné právo (ďalej len „Komisia“) za- radená už v roku 1949 pod názvom Sukcesia štátov a vlád . V roku 1963 sa Komisia rozhodla tému rozdeliť na tri čiastkové témy, z ktorých dve boli doteraz kodifiko- vané v dvoch viedenských dohovoroch ( Viedenský dohovor o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám a Viedenský dohovor o sukcesii štátov vo vzťahu k štátnemu majetku, štátnym 527 WOLFRUM, R. The Max Planck encyclopedia of public international law 7 . Vol. 7 : [MA to OZ], pu- blished under the auspices of the Max Planck Institute for Comparative Public Law and. – [1st ed.]. – Oxford : Oxford University Press, 2012. – XXV, 1146 p., ss. 496-497.

154