SPRÁVA DANÍ

krát býva dielo alebo plnenie realizované subdodávateľskou formou, a preto má toto rozhodnutie zásadný význam. Celá situácia vyústila do nepriznania nároku na odpočí tanie DPH a v nadväznosti na to bolo iniciované súdne konanie, čo dospelo až do štá dia, kedy sa vnútroštátny súd obrátil na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnymi otázkami. Pri posudzovaní prejudiciálnych otázok dospel Súdny dvor EÚ k zásadným záve rom aplikovateľným v otázke posudzovania fakticity dodávateľa pri odpočítaní DPH. Podľa Súdneho dvora EÚ platí, že európske právo 20 v spojení so zásadami ako daňová neutralita, efektivita a proporcionalita, sa majú vykladať tak, že „(...) bráni vnútroštát nej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dô vodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila faktúru, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku po trebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutoč nosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade nie ktorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli nezrovnalosti. “ 21 V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ ešte dodáva, že: „Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu , ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného do dávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu .“ 22 Z uvedeného vyplýva, že nepriznanie nároku na odpočítanie DPH prichádza do úvahy vtedy, ak sa platiteľ DPH aktívne podieľal na podvodnom konaní alebo ak bol pozitívny tzv. vedomost ný test. To, že fakticky bolo uskutočnené zdaniteľné plnenie iným subjektom nemá bez ďalšieho žiadnu relevanciu (iba v kontexte iných dôkazov). Dôkazné bremeno sa v tomto momente presúva na správcu dane, ktorý ho musí uniesť, aby sme mohli kon štatovať zachovanie zákonnosti pri nepriznaní nároku na odpočítaní DPH. Vývoj rozhodovacej činnosti však týmto nebol (a pravdepodobne ani naďalej nie je) zavŕšený. V otázke preukazovania skutočného dodávateľa má zásadný význam aj Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-154/20 Kemwater ProChemie s.r.o. z 9. decembra 2021, ECLI:EU:C:2021:989. Obdobne ako aj vo veci Vikingo, tak aj

20 Konkrétne sa jedná o smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. 21 Uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo Fővállalkozó Kft. z 3. septembra 2020, EC LI:EU:C:2020:673, bod 77 22 Tamtiež, bod 77

87