Střety zájmů při ochraně biodiverzity a klimatu

efektívnu účasť verejnosti na rozhodovacích procesoch v otázke životného prostredia. Základný problém spočíva v limitácii postavenia verejnosti v zisťovacom konaní, čím sa znemožnil jej prístup k pripomienkovaniu projektov už v rannej fáze procesu. Toto konanie je v priamo v rozpore s požiadavkami ustanovenia čl. 6 bod 4. Aarhuského do hovoru, ktorý imperatívne požaduje: „ včasnú účasť verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže uskutočniť efektívne “. Ak je verejnosť vylúčená z možnosti predložiť argumenty a pripomienky svedčiace o potencionálne závažných vplyvoch na životné prostredie už v tak kľúčovej fáze zisťovacieho konanie, je de facto znemožnené ovplyvniť procedurálne rozhodnutie, o tom, čí zámer podlieha plnému posudzovaniu. Možnosti ovplyvnenia sa tak uzatvárajú skôr, než má verejnosť príle žitosť sa k nim kvalifikovane vyjadriť, čo je v priamom rozpore s duchom a literou Aarhuského dohovoru. Zisťovacie konanie ako raný stupeň procesu EIA má kľúčový význam pre definovanie rozsahu potenciálnych environmentálnych rizík a jeho vylú čenie z možnosti participácie verejnosti znamená narušenie celého princípu včasnosti. Hoci Aarhuský dohovor kladie dôraz na včasnú a efektívnu účasť verejnosti smer nica EIA neobsahuje v súvislosti so zisťovacím konaním žiadnu explicitnú požiadavku na aktívnu a obligatórnu prítomnosť verejnosti. Povinnosti členských štátov v súvislos ti s účasťou verejnosti sú v smernici EIA rigorózne kladené najmä na fázu samotného posudzovania a tvorbu správy o hodnotení vplyvov. Z tohto pohľadu, argumentácia zákonodarcu pre striktné oddelenie zisťovacieho konania od režimu správneho poriad ku a následné obmedzenie postavenia verejnosti v novele zákona o EIA, je s ohľadom na smernicu EIA formálne obhájiteľná. Zatiaľ čo Aarhuský dohovor vyžaduje včasnosť účasti a maximálnu otvorenosť procesných možností, smernica EIA necháva členským štátom väčšiu flexibilitu pri definovaní formy a rozsahu účasti verejnosti v skríningovej fáze, pokiaľ je zabezpečená aspoň informovanosť verejnosti. Avšak, ako bolo uvedené, hoci smernica EIA výslovne nežiada status účastníka konania pre verejnosť v zisťovaní, takáto legislatívna zmena sa dostáva do priameho rozporu s vyššou právnou silou a du chom Aarhuského dohovoru. Možno konštatovať, že súdny prieskum, ktorý zostal zachovaný ako náhradný me chanizmus, nie je považovaný za rovnocennú alternatívu k možnosti aktívne pripo mienkovať zámer v rannej fáze. Je nevyhnutné zdôrazniť, že zachovanie len následného súdneho prieskumu nekompenzuje stratu participatívneho a preventívneho nástroja v rannej fáze. Ak má Slovenská republika efektívne a vierohodne plniť svoje medziná rodné záväzky v oblasti environmentálnej správy, je nevyhnutné pristúpiť k revízii tejto legislatívnej úpravy a neodkladne obnoviť včasnú a plnú participáciu verejnosti v zis ťovacom konaní. Len tak bude zabezpečený súlad s princípom včasnosti a efektívnosti účasti, zakotveným v Aarhuskom dohovore.

158