ZAJIŠŤOVÁNÍ V TRESTNÍM ŘÍZENÍ 2024

na okolnostiach dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu (a teda na usvedčujúcich dôkazoch voči obvinenému). To však platí pod podmienkou, že uznesenie súdu o predĺžení väzby nesmie prejudikovať vinu obvineného. Uvedený rozsudok Súdneho dvora tak pripomína kvalitatívnu požiadavku na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí, ktoré majú byť zdržanlivé voči akým koľvek finálnym záverom o spáchaní skutku. Súd k tomu doplnil, že smernica 2016/343 (vzhľadom na svoju vecnú pôsobnosť, ktorá je zameraná na posilne nie prezumpcie neviny) neupravuje podmienky na vzatie obvineného do väzby alebo na jej predĺženie. • Na rozdiel od toho, v prípade DK 24 Súdny dvor vyslovil, že čl. 6 smernice 2016/343 nie je aplikovateľný na podmienky rozhodovania o predĺžení väzby alebo o prepustení z väzby na slobodu. Čl. 6 smernice 2016/343 upravuje skutočnosť, že dôkazné bremeno v trestnom konaní prináleží prokuratúre. To sa však týka len meritórneho rozhodovania o vine. Ak ide výlučne o procesnú otázku ponechania obvineného vo väzbe, pričom právna úprava podmieňuje prepustenie obvineného z väzby tým, že obvinený preukáže existenciu nových okolností odôvodňujúcich toto prepustenie na slobodu, ide o problematiku spadajúcu len do pôsobnosti vnútroštátneho práva a čl. 6 uvedenej smernice nie je aplikovateľný. Pre úplnosť je potrebné poukázať na širší kontext práva na osobnú slobodu v práv nom poriadku EÚ. Právo na osobnú slobodu je, samozrejme, pertraktované v rozho dovacej činnosti aj v iných pododvetviach alebo politikách, mimo problematiky väz by v trestnom konaní. Ako príklad takýchto iných kontextov je možné uviesť oblasti politík azylu a migrácie – najmä zaistenie podľa čl. 15 smernice 2008/115 25 na účely realizácie odsunu, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu. Takéto zaistenie je možné, aj ak osobné správanie štátneho príslušníka tretej krajiny predstavuje skutočnú, aktuálnu a dostatočne zá važnú hrozbu pre verejný poriadok alebo vnútornú bezpečnosť. 26 Takáto podmienka zaistenia je materiálne (obsahovo) adekvátna dôvodu preventívnej väzby v trestnom konaní. Z hľadiska vecnej pôsobnosti európskej regulácie migrácie tieto oblasti sú však právu na osobnú slobodu vo vzťahu k väzbe v trestnom konaní vzdialené. Na základe uvedeného konštatujeme, že Súdny dvor EÚ je opatrný pri rozširovaní aplikácie existujúcich prameňov sekundárneho práva na problematiku väzby v trest nom konaní. Následkom toho prichádza zo strany Súdneho dvora aj k sebaobmed zeniu pri rozširovaní garancií práva na osobnú slobodu pri väzobnom rozhodovaní. 24 Rozsudok Súdneho dvora z 28. novembra 2019, DK , C-653/19 PPU, ECLI:EU:C:2019:1024, vo výroku. 25 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 24.12.2008, s. 98 – 107). 26 Rozsudok Súdneho dvora z 2. júla 2020, WM / Stadt Frankfurt am Main , C‑18/19, ECLI:EU- :C:2020:511, bod 48.

106