ZAJIŠŤOVÁNÍ V TRESTNÍM ŘÍZENÍ 2024

27. 12. 2022 (tzn. na štvrtý pracovný deň), pričom svoje vyjadrenie doručil priamo krajskému súdu. Vec bola krajskému súdu predložená dňa 20. 12. 2022. Následne krajský súd vydal dňa 22. 12. 2022 napadnuté uznesenie, pričom sťažnosti prokurátora vyhovel a sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a ponechal ho vo väzbe. Sťažovateľ napadnuté uznesenie krajského súdu prevzal až dňa 05. 01. 2023. Konanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby tak v čase doručenia veci krajskému súdu trvalo 35 dní a celkovo (do dňa uznesenia krajského súdu sťažovateľovi) 51 dní. Prezentovanou snahou krajského súdu bolo rozhodnúť v danej veci urýchlene, na koľko už v čase predloženia veci krajskému súdu trvalo rozhodovanie v danej veci 35 dní. Zároveň, krajský súd uviedol, že musel vyvažovať dve oproti sebe stojace základné práva a následne uprednostniť jedno z nich, teda položiť na misku váh právo obvine ného na osobnú slobodu na jednej strane a právo na kontradiktórnosť konania, ktoré je obsahom práva na spravodlivý proces, na strane druhej, kde po vážení týchto práv musel z dôvodu judikatúrne nariadeného imperatívu rozhodnúť v záujme zachovania lehoty 30 dní, po ktorú má súd rozhodnúť o žiadosti o prepustenie z väzby. Ústavný súd sa však už daným konfliktom práv zaoberal, kde v náleze vyslovil, že konkurenciu viacerých základných práv (pričom nebolo možné zachovať plné garancie práva na obhajobu na jednej strane a práv na urýchlené rozhodovanie vo väzobných veciach na strane druhej) vyriešil tak, že uviedol, že hoci Najvyšší súd Slovenskej re publiky pri vydávaní napadnutého uznesenia nezabezpečil plný výkon práva sťažova teľa na obhajobu prostredníctvom obhajcu a práva na kontradiktórnosť konania (resp. rovnosť zbraní), tak z pohľadu ústavného súdu postupoval v záujme ochrany práva sťažovateľa na urýchlené rozhodovanie vo väzobnej veci, čím zároveň boli ochránené garancie vyplývajúce z práva sťažovateľa na osobnú slobodu. Pri konflikte, resp. strete, týchto práv ústavný súd hodnotí postup najvyššieho súdu ako síce plne nerešpektuj úci zákonné ustanovenia Trestného poriadku, ale zároveň ako ústavne hraničný, a nie porušujúci označené ústavné práva sťažovateľa. Tento právny názor však Ústavný súd vyslovil v situácii, v ktorej bol najvyšší súd viazaný zákonnou 5-dňovou lehotou na roz hodnutie od predloženia veci. 12 V predmetnom prípade však krajský súd nebol viazaný žiadnou zákonom ustano venou lehotou na rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu a navyše z dôvodu, že krajský súd rozhodol opačne od okresného súdu (a de facto zhoršil postavenie sťažovateľa), tak Ústavný súd nemohol argumentáciu krajského súdu o aplikácii princípu proporcio nality, s následkom rozhodnutia vo veci bez zohľadnenia stanoviska sťažovateľa k sťaž nosti prokurátora, akceptovať. V prípade, ak prichádza do úvahy paralelná aplikácia viacerých zložiek práva na spravodlivé súdne konanie, je povinnosťou všeobecných súdov postupovať tak, aby sa poskytla ochrana všetkým do úvahy prichádzajúcim zložkám, tzn. je neakceptovateľné, aby niektorá zo zložiek práva na spravodlivé súdne

12 Nález Ústavného súdu zo dňa 19. 06. 2018, sp. zn. II. ÚS 795/2016.

194