ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

3. Právny režim práva Únie V nadväznosti na vymedzené základné vlastnosti úniového práva, ktoré vyplývajú z povahy právneho systému Únie, rozoberá ďalšia kapitola jeho pramene a objasňuje ich právny režim. Na vrchole hierarchie týchto prameňov stojí primárne právo tvorené me- dzinárodnými zmluvami uzatvorenými medzi členskými štátmi, ktoré vytvárajú právny rámec Únie. Jeho hlavným účelom je vymedziť hodnoty, ciele a právomoci Únie, usta- noviť potrebný inštitucionálny rámec, ako aj určiť základné nástroje na dosahovanie sta- novených cieľov. Nadradenosť primárneho práva pritom vyplýva aj zo samotného znenia zakladajúcich zmlúv. Napríklad čl. 218 ods. 11 ZFEÚ zveruje právomoc Súdnemu dvoru rozhodovať o súlade doposiaľ neuzatvorenej medzinárodnej dohody Únie s usta- noveniami zakladajúcich zmlúv, pričom „ak je (jeho) stanovisko… záporné, zamýšľaná dohoda nemôže nadobudnúť platnosť, pokiaľ nie je zmenená alebo doplnená, alebo pokiaľ nie sú zmluvy revidované“ . Alebo na základe čl. 263 ods. 2 ZFEÚ môžu súdy Únie posudzovať, či akt inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie nebol prijatý v roz- pore s ustanoveniami zakladajúcich zmlúv a prípadne ho vyhlásiť za neplatný. Pokiaľ ide o vzájomný vzťah ďalších prameňov úniového práva, je možné poukázať napríklad na znenie čl. 216 ods. 2 ZFEÚ zdôrazňujúce záväznosť medzinárodných dohôd Únie pre úniové inštitúcie, z ktorého vyplýva prednosť týchto dohôd pred aktmi prijatými inštitúciami Únie. 193 Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora navyše vyplýva, že „predpis sekundárneho práva Únie sa musí v rámci možností vykladať v takom zmysle, aby to bolo v súlade (nielen) s ustanoveniami (zakladajúcich) zmlúv… (ale aj) so všeobecnými zásada- mi práva Únie“ . 194 Tieto zásady predstavujú najvýznamnejší nepísaný prameň úniového práva a majú spolu so zakladajúcimi zmluvami prednostné postavenie aj pred medziná- rodnými dohodami Únie. 195 V súvislosti s prameňmi práva Únie je potrebné sa zmieniť tiež o judikatúre sú- dov Únie zabezpečujúcich „dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní (zakladajúcich) zmlúv“ . 196 Vo svojej rozhodovacej činnosti sa totiž neobmedzujú na kontrolu dodržia- vania úniových pravidiel, ale plnia čiastočne aj normatívnu funkciu, keď pri vypĺňa- ní právnych medzier zakladajúcich zmlúv formulujú pravidlá, ktoré dotvárajú právny poriadok Únie. Takýmto spôsobom Súdny dvor napríklad odstránil mnohé prekážky vnútorného trhu, alebo odvodil základné vlastnosti práva Únie priamo zo znenia zakla- dajúcich zmlúv. Hoci rozhodnutia súdov Únie nie sú formálnym prameňom úniového práva, nemožno poprieť, že podstatným spôsobom vplývajú na úniový právny poriadok. Ich faktickú všeobecnú záväznosť možno vyvodiť predovšetkým zo zásady zodpovednos- ti členského štátu za škodu spôsobenú zjavným a dostatočne závažným porušením práva 193 Podľa čl. 216 ods. 2 ZFEÚ: „Dohody uzavreté Úniou sú záväzné pre inštitúcie Únie a pre členské štáty.“ 194 Rozsudok Súdneho dvora z 19. júla 2012, Lietuvos geležinkeliai , C-250/11, ECLI:EU:C:2012:496, bod 40. Pozri aj rozsudky z 19. decembra 2012, Orfey Balgaria , C-549/11, ECLI:EU:C:2012:832, bod 32; z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America , C‑413/06 P, ECLI:EU:C:2008:392, bod 174; z 1. apríla 2004, Borgmann , C‑1/02, ECLI:EU:C:2004:202, bod 30; a z 21. marca 1991, Rauh , C‑314/89, ECLI:EU:C:1991:143, bod 17. 195 Rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2008, Kadi , C-402 a 415/05 P, ECLI:EU:C:2008:461, body 307 a 308. 196 Čl. 19 ods. 1 ZEÚ.

38