ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

4. Povinnosti členských štátov pri zabezpečovaní uplatňovania a dodržiavania práva Únie

Keďže právo Únie vyplýva z medzinárodných zmlúv uzatvorených medzi suverén- nymi štátmi, úniové povinnosti členských krajín predstavujú ich medzinárodné záväzky, ktoré musia dodržiavať v súlade s medzinárodnoprávnou zásadou pacta sunt servanda . 404 V práve Únie nachádza táto zásada svoje osobitné vyjadrenie v čl. 4 ods. 3 ZEÚ, ktorý zakotvuje zásadu lojálnej spolupráce Únie a členských štátov, označovanú tiež ako zásada (úniovej) lojality. Podľa Súdneho dvora z nej vyplýva členským štátom najmä povinnosť „zabezpečiť, aby sa na ich území uplatňovalo a dodržiavalo právo Únie“ . 405 Za týmto úče- lom im prislúcha prijať „všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie“ , ako aj zdržať sa prijímania takých opatrení, ktoré by mohli „ohroziť dosiahnutie cieľov Únie“ . 406 Členské štáty tak svojím konaním predovšetkým nesmú ohroziť účinnosť práva Únie. 407 To platí aj v súvislosti s ich medzinárodnými zmluvnými záväzkami, pričom „v tejto súvislosti nie je relevantná skutočnosť, že tretie krajiny nie sú povinné dodržiavať žiadne povinnosti vyplývajúce z práva Únie“ . 408 Členské štáty tak musia svoje právomoci vždy vykonávať v súlade s právom Únie. Zabezpečenie uplatňovania a dodržiavania práva Únie prináleží všetkým orgánom verejnej moci členskej krajiny, to znamená každému orgánu zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, ktorý tak v rozsahu, v akommu vnútroštátne právo priznáva mieru voľnej úvahy, je povinný „zaručiť úplný účinok ustanovení práva Únie“ . 409 Rovnaké platí pre ús- tavodarné orgány, keď menia ústavu. 410 Vnútroštátny orgán členskej krajiny s normatív- nou právomocou preto nesmie nielen prijať, ale ani ponechať právnu úpravu nezlučiteľ- nú s právom Únie. Za takúto je potrebné tiež považovať vnútroštátne ustanovenia, ktoré zakrýva alebo spochybňuje úniovú povahu právnej normy či účinky z nej vyplývajúce. Povinnosť zabezpečiť úplný účinok práva Únie totiž predpokladá vytvorenie stavu práv- nej istoty, ktorý vyžaduje zosúladenie vnútroštátnej právnej úpravy s úniovým právnym poriadkom a stanovenie dostatočne presného, jasného a predvídateľného rámca umož- ňujúceho jednotlivcom poznať svoje práva či povinnosti. Zásada právnej istoty zaväzuje 404 Samotný Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 6. marca 2018, Achmea , C-284/16, ECLI:EU:C2018:158, v bode 41 konštatuje, že právo Únie sa „musí považovať… za právo vyplývajúce z medzinárodnej dohody medzi členskými štátmi“ . 405 Stanovisko Súdneho dvora 1/09 z 8. marca 2011, ECLI:EU:C:2011:123, bod 68. Pozri aj rozsudok zo 16. júla 1998, Oelmühle a Schmidt Söhne , C‑298/96, ECLI:EU:C:1998:372, bod 23. 406 Čl. 4 ods. 3 druhá a tretia veta ZEÚ. 407 Rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 1977, Inno , 13/77, ECLI:EU:C:1977:185, body 30 a 31. 408 Uznesenie Súdneho dvora z 5. septembra 2019, Caisse pour l‘avenir des enfants , C‑801/18, ECLI:EU:C:b 2019:684, bod 39. Pozri aj rozsudky Súdneho dvora z 21. januára 2010, Komisia proti Nemecku , C‑546/07, ECLI:EU:C:2010:25, bod 42; a z 15. januára 2002, Gottardo , C‑55/00, ECLI:EU:C:2002:16, bod 33. 409 Rozsudok Súdneho dvora z 11. februára 2021, M.V. a i. , C-760/18, ECLI:EU:C:2021:113, bod 74. Pozri aj rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 2009, Angelidaki a i. , C‑378 až 380/07, ECLI:EU:C:2009:250, bod 207. 410 Ibid.

68