ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

ustanovenia „obsahovali odkaz na túto smernicu alebo aby boli sprevádzané takýmto od- kazom pri ich úradnom uverejnení, je v každom prípade potrebné, aby členské štáty prijali pozitívny akt na prebratie predmetnej smernice, ktorý obsahuje takýto odkaz“ . 764 Pokiaľ ide o ustanovenia smernice upravujúce výlučne vzťahy medzi členským štátom a Komisiou či inými členskými krajinami, tie v zásade nemusia byť prebraté. 765 To však neplatí, keď vzhľadom na požiadavku dodržiavania smernice Komisia preukáže, „že dodržiavanie ustanovenia smernice, ktoré upravuje tieto vzťahy, si vyžaduje prijatie osobitných preberacích opatrení do vnútroštátneho právneho poriadku“ . 766 Transpozícia smernice môže byť taktiež zbytočná, keď nemá zmysel z geografických dôvodov. 767 Vnútrozemské štáty tak naprík- lad nemusia transponovať smernice upravujúce režim pobrežných vôd. Pri posudzovaní, či prebratie smernice z geografických dôvodov je v prípade konkrétneho členského štátu bezpredmetné, je potrebné zohľadniť najmä ciele, ktoré daná smernica sleduje. 768 Iné ako geografické dôvody, ako napríklad „neexistencia niektorej činnosti upravenej smerni- cou v určitom členskom štáte“ , nemôžu členský štát oslobodiť od jeho povinnosti prebrať smernicu prostredníctvom vhodných legislatívnych či normatívnych opatrení. 769 5.6 Ochrana národnej identity V kontexte skúmania ospravedlniteľných dôvodov porušenia úniových povinností zo strany členských štátov sa vynára sporná otázka uplatniteľnosti národných ústavných výhrad. Na jednej strane stojí doktrína prednosti práva Únie vytvorená judikatúrou Súdneho dvora, ktorá takúto možnosť jednoznačne odmieta, na druhej strane rozhod- nutia ústavných súdov viacerých členských krajín spochybňujúce koncepciu absolútnej nadradenosti každej úniovej normy pred akoukoľvek vnútroštátnou normou. Vo svojich rozhodnutiach poukazujú na potrebu ochrany materiálneho jadra ústavy vyjadreného v národnej ústave buď výslovne prostredníctvom klauzuly večnosti, alebo len impli- 764 Rozsudok Súdneho dvora z 13. januára 2021, Komisia proti Slovinsku , C‑631/18, ECLI:EU:C:2021:2, bod 25. Pozri aj rozsudky Súdneho dvora zo 16. júla 2020, Komisia proti Írsku , C‑550/18, ECLI:EU: C:2020:564, bod 31; zo 16. júla 2020, Komisia proti Rumunsku , C‑549/18, ECLI:EU:C:2020:563, bod 20; a z 27. novembra 1997, Komisia proti Nemecku , C‑137/96, ECLI:EU:C:1997:566, bod 8. 765 Pozri rozsudky Súdneho dvora z 30. novembra 2006, Komisia proti Luxembursku , C‑32/05, ECLI:EU: C:2006:749, bod 35; a z 28. apríla 2005, Komisia proti Taliansku , C‑410/03, ECLI:EU:C:2005:258, bod 38. 766 Rozsudky Súdneho dvora z 30. novembra 2006, Komisia proti Luxembursku , C‑32/05, ECLI:EU: C:2006:749, bod 35; a z 28. apríla 2005, Komisia proti Taliansku , C‑410/03, ECLI:EU:C:2005:258, bod 64. 767 Rozsudok Súdneho dvora z 30. mája 2002, Komisia proti Spojenému kráľovstvu , C-441/00, ECLI:EU: C:2002:318, bod 17. 768 Rozsudok Súdneho dvora zo 7. júla 1987, Komisia proti Taliansku , 420/85, ECLI:EU:C:1987:333, bod 5 až 7. 769 Rozsudok Súdneho dvora zo 14. januára 2010, Komisia proti Českej republike , 343/08, ECLI:EU: C:2010:14, bod 39. Pozri aj rozsudky Súdneho dvora z 8. júna 2006, Komisia proti Luxembur- sku , C‑71/05, ECLI:EU:C:2006:379, bod 12; z 30. mája 2002, Komisia proti Spojenému kráľovstvu , C‑441/00, ECLI:EU:C:2002:318, bod 15; z 13. decembra 2001, Komisia proti Írsku , C‑372/00, ECLI:EU:C:2001:702, bod 11; a zo 16. novembra 2000, Komisia proti Grécku , C‑214/98, ECLI:EU: C:2000:624, bod 22.

117