ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

Únie, ktorého sa dopustil vnútroštátny súdny orgán tým, že prijal „rozhodnutie v zjav- nom rozpore s príslušnou judikatúrou Súdneho dvora“ . 197 Povinnosť vnútroštátnych súd- nych orgánov rešpektovať ustálenú judikatúru Súdneho dvora pritom vyplýva zo zásady lojality, ktorá ich zaväzuje k spolupráci so Súdnym dvorom za účelom, aby svojimi roz- hodnutiami neohrozili dosiahnutie cieľov Únie. V odbornej literatúre je úloha Súdneho dvora hodnotená rozporuplne, 198 pričom s pozitívnou odozvou sa stretla najmä jeho judikatúra dotvárajúca úniový systém ochrany subjektívnych práv jednotlivcov. 199 3.1 Právny režim primárneho práva Hlavný prameň úniového práva predstavujú dve medzinárodné zmluvy s rovna- kou právnou silou, uzatvorené medzi početnými európskymi štátmi. Sú to Zmluva o Európskej únii a Zmluva o fungovaní Európskej únie, na ktorých je založená Únia. 200 Ich neoddeliteľnou súčasťou sú dve prílohy a tridsaťsedem protokolov, ktoré sú k nim pripojené a majú rovnakú právnu silu ako zmluvy samotné. 201 Súčasťou primárneho práva je tiež Charta základných práv EÚ, ktorá má podľa čl. 6 ods. 1 ZEÚ „rovnakú právnu silu ako (zakladajúce) zmluvy“ . Naopak, vyhlásenia pripojené k záverečným ak- tom medzivládnych konferencií, ktoré prijali zmluvy primárneho práva Únie, nie sú právne záväzné a predstavujú len politické záväzky členských krajín. 202 Súdny dvor ich však môže zohľadniť pri výklade zakladajúcich zmlúv, predovšetkým na účely vymedze- nia ich osobnej pôsobnosti, keďže bližšie objasňujú úmysel zmluvných strán. 203 Samotné vyhlásenie ale „nepostačuje na vznik právneho prostriedku, ktorý nie je upravený právne uplatniteľnými predpismi, a preto nemá žiadnu právnu silu, ani ho nemožno použiť na vý- klad práva upraveného… (zakladajúcou zmluvou) , ak sa… jeho obsah nenachádza v texte 197 Rozsudok Súdneho dvora z 30. septembra 2003, Köbler , C-224/01, ECLI:EU:C:2003:513, bod 56. Pozri aj rozsudok Súdneho dvora z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame , C–46 a 48/93, ECLI:EU:C:1996:79, bod 57. 198 Napr. veľmi kriticky hodnotia úlohu Súdneho dvora WEBER, K., OTTMANN, H.: Neugestaltung der Europäischen Union. 1. vyd. Baden-Baden : Nomos, 2019, s. 91 až 97; alebo RASMUSSEN, H.: On Law and Policy in the European Court of Justice – A Comparative Study in Judicial Policymaking. 1. vyd. Leiden : Brill Nijhoff, 1986, s. 12. Naopak, pozitívne ju hodnotí napr. GROSCHE, N.: Rechtsfortbildung im Unionsrecht – Eine Untersuchung zum Phänomen richterlicher Rechtsfortbildung durch den Gerichtshof der Europäischen Union. 1. vyd. Tübingen : Mohr Siebeck, 2011, s. 2. 199 FOLZ, H.-P.: Demokratie und Integration – Der Konflikt zwischen Bundesverfassungsgerichtshof und Euro- päischem Gerichtshof über die Kontrolle der Gemeinschaftskompetenzen – Zum Spannungsverhältnis zwischen demokratischer Legitimation und Autonomie supranationaler Rechtsordnung. 1. vyd. Berlin, Heidelberg : Springer, 1999, s. 214. 200 Čl. 1 ZEÚ. 201 Čl. 51 ZEÚ. 202 Pozri napr. vyhlásenia pripojené k záverečnému aktu medzivládnej konferencie, ktorá prijala Lisabonskú zmluvu podpísanú 13. decembra 2007, C 202, 7.6.2016, s. 335-360. 203 Pozri rozsudky Súdneho dvora z 12. septembra 2006, Španielsko proti Spojenému kráľovstvu , C-145/04, ECLI:EU:C:2006:543, bod 38; a z 20. februára 2001, Kaur , C‑192/99, ECLI:EU:C:2001:106, bod 24.

39