ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

aspoň dočasnej povahy. 250 Úplná strata výlučnej právomoci Únie a jej spätný prenos na členské krajiny tak môže nastať len prostredníctvom riadnej revízie zakladajúcich zmlúv, a to na základe príslušného výslovného ustanovenia. 251 Pre spoločné právomoci je charakteristické, že právne predpisy v príslušných oblas- tiach prijíma tak Únia, ako aj členské štáty. Tie však môžu konať len „v rozsahu, v akom Únia svoju právomoc nevykonala“ , alebo „v akom sa Únia rozhodla prestať vykonávať svoju právomoc“ . 252 Rozsah výkonu právomoci zo strany Únie pritom „zahŕňa len tie prvky, ktoré sú upravené dotknutým aktom Únie, a teda nevzťahuje sa na celú oblasť“ spoločnej právomoci. 253 To znamená, že členské krajiny môžu upravovať oblasti spoločnej prá- vomoci len v takom rozsahu, v akom si Únia svoju právomoc prijatím úniových aktov zatiaľ neuplatnila, prípadne svoju právomoc už prestala uplatňovať. Rovnaké obme- dzenie platí aj v medzinárodných vzťahoch, takže „ak Únia prijala ustanovenia, ktoré v akejkoľvek forme zakotvujú spoločné pravidlá, členské štáty nesmú, či už individuálne alebo spoločne, dohodnúť s tretími štátmi záväzky, ktoré ovplyvňujú tieto pravidlá“ . 254 Pri prijímaní vnútroštátnych opatrení v oblastiach spoločných právomocí musia členské štáty dodržiavať zásadu lojálnej spolupráce zakotvenú v čl. 4 ods. 3 ZEÚ a neohroziť neskorší výkon právomocí zo strany Únie. 255 V dôsledku vykonávania právomocí Úniou následne zanikajú právomoci členských krajín v rozsahu prijatej úniovej úpravy, ktoré sú preto povinné uviesť predtým prijaté vnútroštátne opatrenia do súladu s novými úni- ovými pravidlami. 256 Takéto obmedzenie suverénnych práv štátov je vždy podmienené dodržaním zásad subsidiarity a proporcionality, ako aj využitím takých foriem či nástro- jov pri prijímaní úniového aktu, ktoré predpisuje príslušné ustanovenie zakladajúcich zmlúv označené v danom akte ako jeho právny základ. 257 V súlade so zásadou subsidia- rity upravenou v čl. 5 ods. 3 ZEÚ „koná Únia v oblastiach, ktoré nepatria do jej výlučnej právomoci, len v takom rozsahu a vtedy, ak ciele zamýšľané touto činnosťou nemôžu členské štáty uspokojivo dosiahnuť… ale z dôvodov rozsahu alebo účinkov navrhovanej činnosti ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie“ . Ďalej podľa zásady proporcionality zakotvenej v čl. 5 ods. 4 ZEÚ „neprekračuje obsah a forma činnosti Únie rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov zmlúv“ . Podmienky uplatňovania zásad subsidiarity a proporciona- lity sú detailnejšie upravené v Protokole č. 2 pripojenom k zakladajúcim zmluvám, ktorý upravuje kontrolné mechanizmy slúžiace trvalému dodržiavaniu oboch zásad. 258 250 Rozsudok Súdneho dvora z 5. mája 1981, Komisia proti Spojenému kráľovstvu , 804/79, ECLI:EU:C: 1981:93, body 20 a 30. 251 Rozsudok Súdneho dvora zo 14. decembra 1971, Komisia proti Francúzsku , 7/71, ECLI:EU:C:1971:121, bod 20. 252 Čl. 2 ods. 2 ZFEÚ. 253 Jediný článok Protokolu č. 25 o vykonávaní spoločných právomocí. 254 Stanovisko Súdneho dvora 2/15 zo 16. mája 2017, ECLI:EU:C:2017:376, bod 170. Pozri ďalej rozsudky Súdneho dvora z 5. novembra 2002, Komisia proti Dánsku , C‑467/98, ECLI:EU:C:2002:625, body 77 až 80; ako aj z 31. marca 1971, Komisia proti Rade , 22/70, ECLI:EU:C:1971:32, bod 17. 255 Rozsudok Súdneho dvora zo 16. februára 1978, Komisia proti Írsku , 61/77, ECLI:EU:C:1978:29, bod 65. 256 Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 6. decembra 2011, Achughbabian , C‑329/11, ECLI:EU:C:2011:807, body 28 až 33. 257 Pozri príslušné ustanovenia tretej až piatej časti Zmluvy o fungovaní EÚ, t.j. čl. 26 až 222 ZFEÚ. 258 Protokol č. 2 o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality.

47