ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

práva“ . 298 Viaceré medzinárodnoprávne zásady sa však v právnom poriadku Únie neu- platňujú, ako napríklad zásada reciprocity. Členský štát preto nemôže porušenie svo- jich úniových povinností odôvodňovať skutočnosťou, že aj iné členské krajiny porušujú či porušili právo Únie. 299 Ako Súdny dvor zdôrazňuje, v úniovom právnom poriadku, ktorý bol zriadený zakladajúcimi zmluvami, „totiž uplatňovanie práva [Únie] členskými štátmi nemôže podliehať podmienke reciprocity“ . 300 Taktiež prípadné konanie v rozpore so zásadou lojality zo strany inštitúcie Únie alebo členskej krajiny neumožňuje inému členskému štátu, aby v rozpore s jeho úniovými povinnosťami podnikol „iniciatívy, ktoré môžu ovplyvniť pravidlá [Únie] stanovené na dosiahnutie cieľov“ zakladajúcich zmlúv, ani jednostranne prijal „nápravné opatrenia alebo opatrenia na obranu určené na vyhnutie sa prípadnému porušeniu predpisov práva [Únie] zo strany inštitúcie“ či členskej krajiny. 301 Pri odvodzovaní zásad z vnútroštátnych právnych systémov členských krajín, ale- bo pri odkazovaní na zásady medzinárodného práva dbajú úniové súdy predovšetkým na to, aby nenarušili nezávislosť (autonómiu) právneho poriadku Únie. 302 Samotné zne- nie zakladajúcich zmlúv odkazuje na všeobecné právne zásady v dvoch ustanoveniach, a to jednak v čl. 6 ods. 3 ZEÚ v rámci úpravy ochrany základných práv v Únii, 303 ako aj v čl. 340 ods. 2 ZFEÚ, ktorý zakotvuje mimozmluvnú zodpovednosť Únie. 304 Z praktického pohľadu spočíva význam všeobecných právnych zásad najmä v ich re- víznej funkcii, ktorú využívajú súdy Únie pri rozhodovaní o neplatnosti ustanovení úniových aktov z dôvodu ich rozporu s týmito zásadami. 305 Napríklad zásada proporci- 298 Rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2008, Kadi , C-402 a 415/05 P, ECLI:EU:C:2008:461, bod 291. Pozri aj rozsudky Súdneho dvora z 24. novembra 1992, Poulsen a Diva Navigation , C-286/90, ECLI:EU:C:1992:453, bod 9; a zo 16. júna 1998, C-162/96, Racke , ECLI:EU:C:1998:293, bod 45. 299 Pozri rozsudky Súdneho dvora z 11. júla 2018, Komisia proti Belgicku , C‑356/15, ECLI:EU:C:2018:555, bod 106; z 19. novembra 2009, Komisia proti Fínsku , C‑118/07, ECLI:EU:C:2009:715, bod 48; z 29. marca 2001, Portugalsko proti Komisii , C‑163/99, ECLI:EU:C:2001:189, bod 22; z 11. januára 1990, Blanguernon , C‑38/89, ECLI:EU:C:1990:11, bod 7; a z 26. februára 1976, Komisia proti Taliansku , 52/75, ECLI:EU:C:1976:29, bod 11. 300 Rozsudok Súdneho dvora z 19. novembra 2009, Komisia proti Fínsku, C‑118/07, ECLI:EU:C:2009:715, bod 48. 301 Rozsudok Súdneho dvora z 12. februára 2009, Komisia proti Grécku , C-45/07, ECLI:EU:C:2009:81, bod 26. K zákazu prijatia nápravných alebo obranných opatrení v súvislosti s protiprávnym konaním inej členskej krajiny pozri rozsudky Súdneho dvora z 23. mája 1996, Hedley Lomas , C‑5/94, ECLI:EU:C:1996:205, bod 20; ďalej z 25. septembra 1979 Komisia proti Francúzsku , 232/78, ECLI:EU:C:1979:215, bod 9; a z 13. novembra 1964, Komisia proti Luxembursku a Belgicku , 90 a 91/63, ECLI:EU:C:1964:80. 302 Otázkou narušenia autonómie práva Únie sa Súdny dvor najčastejšie zaoberá pri posudzovaní zlučiteľ- nosti zamýšľaných medzinárodných dohôd s primárnym právom Únie. Pozri napr. v súvislosti s návr- hom Dohody o pristúpení Únie k EDĽP vydané stanovisko Súdneho dvora 2/13 z 18. decembra 2014, ECLI:EU:C:2014:2454, body 178 až 258. 303 Podľa čl. 6 ods. 3 ZEÚ: „Základné práva tak, ako sú zaručené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ako vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, predstavujú všeobecné zásady práva Únie.“ 304 Podľa čl. 340 ods. 2 ZFEÚ: „V prípade nezmluvnej zodpovednosti Únia, v súlade so zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov, napraví akékoľvek škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií.“ 305 Súdy Únie rozhodujú o platnosti úniových aktov predovšetkým v konaní o neplatnosť aktu podľa čl. 263 ZFEÚ, navyše Súdny dvor aj v prejudiciálnom konaní podľa čl. 267 ZFEÚ.

54