ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

V súlade so zásadou právnej istoty požívajú akty Únie prezumpciu platnosti a vyvo- lávajú „právne účinky dovtedy, kým neboli derogované, zrušené v konaní o žalobe o neplat- nosť alebo vyhlásené za neplatné v nadväznosti na návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo námietku nezákonnosti“ . 398 Všetky subjekty práva Únie sú preto povinné „uznávať plnú účinnosť aktov inštitúcií… a rešpektovať ich vykonateľnosť, pokiaľ Súdny dvor neroz- hodol o odklade ich výkonu“ . 399 Rozsudok o neplatnosti vo všeobecnosti ruší napadnutý úniový akt ex tunc a erga omnes , podľa čl. 264 ods. 2 ZFEÚ však môže súd Únie uviesť, „ktoré z účinkov aktu… sa považujú za konečné“ , resp. ponechávajú v platnosti. Taktiež, ak je akt Únie evidentne postihnutý takou závažnou vadou, ktorá nemôže byť tolerovaná úniovým právnym poriadkom, je potrebné ho považovať za neexistujúci, čo znamená, že takýto akt nemohol vyvolať žiadne, dokonca ani dočasné právne účinky. 400 S prihliad- nutím na požiadavku zachovania stability právnych vzťahov možno ničotnosť aktu Únie potvrdiť len vo výnimočných prípadoch, kedy došlo závažným spôsobom k porušeniu zásady zákonnosti. 401 Zrušenie alebo nahradenie úniového aktu novou právnou úpravou prislúcha výučne inštitúcii, ktorá daný akt prijala. 402 Vzhľadom na požiadavky vyplýva- júce z úniových zásad právnej istoty a legitímnej dôvery ide spravidla o zrušenie aktu ex nunc (s účinkami pro futuro ), keďže k zrušeniu ex tunc (s retroaktívnymi účinkami) môže dôjsť v primeranej lehote len za predpokladu, že existujú dôvody nezákonnosti aktu a zohľadní sa miera, v akej sa adresáti aktu mohli spoliehať na jeho zákonnosť. 403

Campina , C‑45/06, ECLI:EU:C:2007:154, bod 32. Táto zásada je tiež zakotvená v čl. 49 ods. 1 Charty základných práv EÚ, podľa ktorého: „Ak po spáchaní trestného činu zákon ustanovuje miernejší trest, uloží sa tento trest.“ 398 Rozsudok Súdneho dvora z 5. októbra 2004, Komisia proti Grécku , C‑475/01, ECLI:EU:C:2004:585, bod 18. Pozri aj rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Chemie Linz , C-245/92 P, ECLI:EU:C:1999:363, bod 93; a z 15. júna 1994, BASF a i. , C-137/92 P, ECLI:EU:C:1994:247, bod 48; ako aj rozsudok Vše- obecného dvora z 1. júla 2008, Compagnie maritime belge , T‑276/04, ECLI:EU:T:2008:237, bod 59. 399 Rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 1989, Hoechst , 46/87 a 227/88, ECLI:EU:C:1989:337, bod 64. Pozri aj rozsudok Súdneho dvora z 13. februára 1979, Granaria , 101/78, ECLI:EU:C:1979:38, bod 5. 400 Rozsudok Súdneho dvora z 5. októbra 2004, Komisia proti Grécku , C‑475/01, ECLI:EU:C:2004:585, bod 19. 401 Ibid., bod 20. 402 Rozsudok Súdneho dvora z 20. mája 1987, Gherardi Dandolo , 214/85, ECLI:EU:C:1987:233, bod 13. 403 Pozri rozsudky Súdneho dvora zo 4. mája 2006, Komisia proti Spojenému kráľovstvu , C‑508/03, ECLI:EU: C:2006:287, bod 68; z 26. februára 1987, Consorzio Cooperative d’Abruzzo , 15/85, ECLI:EU:C:1987:111, bod 12; a z 3. marca 1982, Alpha Steel , 14/81, ECLI:EU:C:1982:76, bod 10.

67