MEZINÁRODNÍ SOUDNICTVÍ: NOVÉ ÚKOLY A VÝZVY

tribunálu v Norimbergu bola odvodená od tzv. Londýnskej charty a bezpodmieneč nej kapitulácie nacistického Nemecka všetkým štyrom víťazným mocnostiam. V 90. rokoch boli založené dva ad hoc tribunály, ICTY a ICTR, ktorých jurisdikcia bola založená rezolúciami BR OSN podľa kapitoly VII Charty OSN. Ako už bolo spome nuté, vychádzalo sa tu z logiky, že členské štáty OSN implicitne súhlasili s jurisdikciou týchto pomocných orgánov BR OSN. Tá nesie primárnu zodpovednosť za udržiavanie a znovuobnovenie medzinárodného mieru a bezpečnosti, takže konajúc podľa kapitoly VII Charty OSN môže zaväzovať štáty povinnosťami, ktoré sú, v zmysle článku 103 Charty OSN, nadradené ostatným povinnostiam. Avšak, MTS je medzinárodnou or ganizáciou, na ktorú mohli štáty preniesť len toľko práv, koľko sami majú. V prípa doch RF alebo Izraela dané štáty nikdy explicitne ani implicitne nesúhlasili s jurisdik ciou MTS. Znova sa tu dostávame k otázke, čo možno považovať za medzinárodný súd? Ako jednoznačné príklady medzinárodných súdov sa všeobecne uvádzajú medzinárodné vojenské tribunály založené po druhej svetovej vojne, ad hoc tribunály v 90. rokoch a rovnako tak aj súčasný MTS. 34 Problematickým sa ale javí, že uplatnením širokej ar gumentácie MTS vo veci kooperácie Jordánska možno za medzinárodný súd považovať aj entitu, ktorú by založili čo i len 2 malé štáty. Hypoteticky, ak by napríklad Slovenská republika a Česká republika založili spoločný medzinárodný súd, je skutočne možné prijať názor, že personálne imunity veľkej trojky tretích štátov by sa pred takýmto sú dom neuplatňovali? V tejto súvislosti je potrebné znova odkázať na rozhodnutie MSD vo veci Zatýkací rozkaz, v ktorom bolo konštatované, že stíhanie osôb požívajúcich personálne imunity je prípustné pred medzinárodnými súdmi, ktoré majú v konkrét nej veci jurisdikciu. Avšak ani v prípade RF, ani Izraela nemožno takúto jurisdikciu, či už explicitne alebo implicitne, identifikovať. Pokiaľ ide o horizontálny vzťah medzi štátmi navzájom, tu sa uplatňuje už zmienená zásada par in parem non habet imperium , podľa ktorej nemožno stíhať predstaviteľov tretích štátov pred domácimi súdmi. Článok 98 Rímskeho štatútu, ktorý by mal ta kéto situácie adresovať, slúžil ako argument mnohých štátov, ktoré odmietli pristúpiť k vykonaniu zatykačov. MTS sa s týmto problémov vysporiadal tvrdením, že zmluvná strana by pri zatýkaní predstaviteľa nezmluvného štátu nekonala vo svojom mene, ale v mene MTS. A keďže MTS nie je viazaný horeuvedenou zásadou, tak preň nie je rele vantné ani obmedzenie článku 98 vyžadujúce súhlas vysielajúceho štátu so zatknutím jeho predstaviteľa. Ak je ale záverom, že v rámci vertikálneho vzťahu medzi štátom a MTS sa uplatňujú personálne imunity prezidenta RF a predsedu vlády Izraela, po tom nemožno od zmluvných strán vyžadovať, aby vykonali zatykače bez toho, aby s tým najskôr RF alebo Izrael súhlasili v zmysle článku 98 Rímskeho štatútu. Vzniká teda absurdná situácia, kedy by o vydaní na stíhanie pred MTS mali dať súhlas práve osoby, ktoré sú stíhané. Samozrejme, že takáto predstava je v praktickej rovine absurdná.

34 Kontroverznou otázkou zostávajú tzv. hybridné kvázi tribunály.

117