MEZINÁRODNÍ SOUDNICTVÍ: NOVÉ ÚKOLY A VÝZVY

bránia ani funkčné imunity, ktoré by tieto osoby požívali. Navyše platí, že pokiaľ ide o vojnové zločiny, majú tretie štáty dokonca povinnosť podľa Ženevských dohovorov stíhať dané osoby na základe univerzálnej jurisdikcie. Ak by predsa len štát nepristúpil k ich stíhaniu, je v zmysle zásady aut dedere aut judicare povinný (za podmienky, že ich má vo svojej jurisdikcii) aspoň vydať takéto osoby štátu, ktorý by bol ochotný ich stíhať. Avšak v prípade osôb požívajúcich personálne imunity sa situácia komplikuje. Na tomto mieste je nutné pripomenúť, že prípady RF a Izraela sa odlišujú od situá cie vo veci al-Bašír, pretože nedošlo k zainteresovaniu BR OSN prostredníctvom jej rezolúcie. Práve takéto situácie adresoval vo svojom poslednom rozhodnutí vo veci al-Bašír MTS. V prípade Jordánska odvolací senát MTS potvrdil tvrdenie senátu pre prípravné konanie MTS ešte z roku 2011 o neexistencií imunít predstaviteľov štátov vis-a-vis medzinárodný súd, s odvolaním sa na medzinárodné obyčajové právo. Ako ale konštatoval MSD, osoba požívajúca personálne imunity môže byť trestne stíhaná pred určitými medzinárodnými súdmi, ktoré majú jurisdikciu. Je takýmto súdom naozaj aj MTS? Nie je pochýb o tom, že medzi zmluvnými stranami sa personálne imunity ich predstaviteľov pred MTS neuplatňujú, pretože štáty samé k tomu dali súhlas. A keďže dané konanie nebolo porušením noriem ius cogens , možno jednoznačne konštatovať, že MTS môže stíhať osoby z veľkej trojky zmluvných strán. Čo ale ak ide o osoby z nezmluvných štátov, ktoré nikdy nevyjadrili súhlas s jurisdikciou MTS? Je aj v tomto prípade možné jednoducho konštatovať, že imunity sa neuplatňujú? Pre lepšie pochopenie argumentácie MTS a jej analýzu je užitočné priblížiť si jeho povahu. MTS, ako každá iná medzinárodná organizácia, je založený na princípoch medzinárodného zmluvného práva, ktoré musí sám rešpektovať. Jedným z najpodstat nejších je princíp zakotvený v článku 34 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, ktorý hovorí, že: „ zo zmluvy nevznikajú ani záväzky ani práva tretiemu štátu bez jeho súhlasu “. Navyše, aj napriek tomu, že zmluvnými stranami MTS je v čase písania vyše 120 štátov, 33 pričom sú bohato zastúpené zo všetkých piatich geografických skupín v rámci OSN, nemožno opomenúť ani zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest. Zmluvné strany majú právo dohodnúť sa na neaplikovaní personálnych imunít medzi sebou, ale nemajú takéto právo vo vzťahu k predstaviteľom tretích štátov. Keďže toto právo sami nemajú, nemôžu ho ani preniesť na nimi vytvorenú medzinárodnú organi záciu. MTS obchádza tieto tvrdenia jednoduchým konštatovaním neexistencie imunít predstaviteľov štátov vis-a-vis medzinárodné súdy, avšak tento argument sa stáva kreh kým pri hlbšej analýze pojmu medzinárodný súd. História medzinárodného trestného súdnictva sa v praktickej rovine začala písať po druhej svetovej vojne, založením dvoch medzinárodných vojenských tribunálov, s väčšou prestávkou pokračovala v 90. rokoch, pričom optimizmus daného obdobia vyvrcholil až do vzniku MTS v roku 2002. Jurisdikcia medzinárodného vojenského

33 ICC. The States Parties to the Rome Statute [online] Dostupné na: https://asp.icc-cpi.int/states-parties [cit. 29/10/2024]

116