NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

6.4.4 Čiastkový záver Hoci bol zločin genocídy univerzálnou medzinárodnou zmluvou definovaný pred zločinmi proti ľudskosti, vychádza práve z konceptu tohto zločinu podľa medzinárod ného práva. 773 Zverstvá 2. svetovej vojny a naivná viera, že podobne rozsiahlemu útoku na definovanú skupinu ako takú s cieľom ju zničiť ľudstvo už nebude čeliť, ako aj osobný vklad Rafaela Lemkina do procesu prijímania medzinárodných noriem, viedlo k prijatiu jednoduchej medzinárodnej zmluvy, ktorá síce postráda efektívny vynucovací systém, no jasne stanovuje, že genocída je zločinom podľa medzinárodného práva a zároveň upravuje jej definíciu. Toto definičné znenie genocídy sa síce napriek rozličným mož ným míľnikom v rámci vývoja medzinárodného práva nezmenilo, 774 no jeho interpre tácia, ktorá bola predmetom rozhodovacej praxe najprv ad hoc tribunálov a následne aj Medzinárodného trestného súdu, sa nevyznačovala konzistenciou, skôr naopak. Riešili sa všetky jej podstatné prvky, t. j. koncept chránenej skupiny, obsah mens rea i problém určenia dolus specialis či podstatnosti skupiny. Pri porovnaní genocídy s vojnovými zločinmi je zjavné, že genocídu, obdobne ako zločiny proti ľudskosti, je možné spáchať aj v čase mieru. Na vznik medzinárodnej trest nej zodpovednosti jednotlivca za spáchanie genocídy netreba dosiahnuť cieľ konania, t. j. zánik skupiny či jej časti, stačí smrť jedného človeka. Zároveň sa však osobitne vo vzťahu k zisteniu dolus specialis zisťuje kontext konania, ktorého súčasťou je napr. na účely Rímskeho štatútu skúmanie reálneho ohrozenia existencie skupiny alebo jej časti. Materiálny prvok zločinu preto môže viesť k definícii tak zločinov proti ľudskosti, ako aj vojnového zločinu či genocídy, a to v závislosti od mens rea a kontextu konania. Výlučnou charakteristikou zločinu genocídy je však skutočnosť, že na rozdiel od trestnej zodpovednosti jednotlivca za zločiny proti ľudskosti alebo vojnové zločiny k spáchaniu genocídy ani nemusí dôjsť, v zmysle Dohovoru proti mučeniu i štatútov ad hoc tribuná lov a Rímskeho štatútu stačí podnecovanie k jej spáchaniu. 775 Nie je možné porovnávať úpravu zločinu genocídy v Charte a aktuálnu úpravu ge nocídy v Rímskom štatúte, keďže Charta neobsahovala v rámci jurisdikcie ratione mate riae Tribunálu zločin genocídy. Pri porovnaní súdobého pútnika Charty, t. j. Dohovoru proti genocíde, a Štatútu je však zrejmé, že v rámci vývoja medzinárodného trestného práva nedošlo k rozvoju definície genocídy, len k špecifikácii, resp. konkretizácií jej jed notlivých prvkov. Zároveň sa však genocída naďalej označuje kvôli osobitnému dolus specialis zločinom zločinov, čo má za následok akoby hierarchiu zločinov podľa medzi národného práva, akoby zločiny proti ľudskosti boli menej závažnými, keď neobsahujú túto požiadavku. 776 V praxi to môže viesť k pomýleného záveru úľavy, keď napr. Komisia v Darfúre nedospela k záveru, že v Sudáne bola spáchaná genocída. 777 Tento postoj však 773 Cryer, Friman, Robinson, Wilmshurst , op. cit., str. 205 a nasl. 774 Bližšie k zdôvodneniu tohto nemenného stavu pozri napr. Wald, P. M.: Genocide and Crimes against Humanity. In: 6 Washington University Global Studies Law Review 2007, str. 622. 775 Ide o tzv. počiatočný zločin (angl. anchoate crime ). 776 Pozri napr. Ratner, S. R.: Can We Compare Evils – The Enduring Debate of Genocide and Crimes against Humanity. In: 6 Washington University Global Studies Law Review 2007, str. 583–589. 777 Medzinárodná vyšetrovacia komisia pre Darfúr, Správa generálnemu tajomníkovi OSN, 25. január 2005, ods. 518.

133