NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

Načrtnuté míľniky 47 vývoja medzinárodného trestného práva sú podstatou skú mania tejto monografie, ktorej cieľom je analýza, či zásady, ktoré Komisia sformulovala na základe Charty a Rozsudku norimberského Tribunálu, sú základom medzinárodného trestného práva in strico sensu , t. j. práva regulujúceho trestnú zodpovednosť jednotlivca priamo medzinárodným právom, na rozdiel od povinnosti implementácie medzinárod ných zmlúv upravujúcich tzv. nepriamy donucovací režim. Východiskom skúmania je preto téza, že norimberský proces bol revolučným míľnikom a jeho sformulované zásady boli a sú v ďalšom vývoji medzinárodného trestného práva už „len“ predmetom evolú cie, ktorú ovplyvnili ďalšie materiálne pramene medzinárodného práva. Každá zo 7 sformulovaných norimberských zásad je v tejto monografii predmetom samostatnej kapitoly. Ak skúmame norimberské zásady ako základ medzinárodného trestného práva, potom je vhodné nazerať na prvú norimberskú zásadu ako zásadu, ktorá je základom pre ostatné zásady. V podstate ide o zásadu, rozvíjaním ktorej sa sformulovali ostatné zásady. Keď hovoríme o zodpovednosti jednotlivca za zločin podľa medzinárodného práva, vnútroštátne právo nemôže byť rozhodujúce (dôsledkom 1. zá sady je formulácia 2. zásady). Keď prvá zásada stanovuje zodpovednosť ktoréhokoľvek jednotlivca za spáchanie zločinu podľa medzinárodného práva, týka sa to aj najvyšších predstaviteľov, ktorí sa nemôžu odvolávať na svoje postavenie, s ktorým sa často spája ich imunita voči trestnému stíhaniu (parafráza 3. zásady), ako aj tých, ktorí „len“ pl nia rozkazy svojich nadriadených (parafráza 4. zásady) či tých, ktorí „len“ napomáhali spáchaniu príslušného zločinu (parafráza 7. zásady). Keď analyzujeme zodpovednosť jednotlivca za spáchanie zločinov podľa medzinárodného práva, potrebujeme definovať, čo tým zločinom podľa medzinárodného práva je (podstata 6. zásady). Zároveň je nutné pamätať na to, že zodpovednosť jednotlivca, ktorý je stíhaný za spáchanie zločinu podľa medzinárodného práva, musí byť dokázaná v spravodlivom procese (parafráza 5. zása dy). Prvá norimberská zásada je tak podkladom pre všetky ostatné zásady, ktoré z nej vychádzajú a v podstate konkretizujú jej jednotlivé aspekty, ktoré sa v ďalšom vývoji medzinárodného práva samostatne i synergicky vyvíjali. Systém medzinárodného práva je svojou podstatou systémom sui generis . To je tiež dôvod, prečo je potrebné skúmať ho osobitným spôsobom. Primárnymi aktérmi sú su verénne a právne nezávislé štáty, medzi ktorými existujú horizontálne vzťahy právnej rovnosti. 48 Skutočnosť, že štáty sú primárnymi aktérmi v oblasti tvorby medzinárodného práva však neznamená, že je možné ignorovať okolnosti vyplývajúce z medzinárodnej politiky. 49 Naopak, medzinárodné právo a medzinárodné vzťahy sú dvomi stranami tej 47 Okrem Tribunálu, ad hoc tribunálov či stáleho Medzinárodného trestného súdu sa pri historickom exkurze vývoja medzinárodného trestného práva často uvádzajú aj Tokijský tribunál, súdne konania na základe Zákona č. 10 Kontrolnej rady (angl. Control Council ) či tzv. zmiešané tribunály, ale vzhľadom na zameranie monografie budú predmetom analýzy práve 3 najdôležitejšie míľniky, ktoré sú v tomto úvode výslovne uvedené, ostatné inštitúcie budú spomenuté iba v prípade potreby zdôraznenia osobitnej odlišnosti, pozri napr. kapitolu 6.3 tejto monografie, kde sa vo vzťahu k zločinom proti ľudskosti výslovne uvádza, že previazanosť zločinov proti ľudskosti s ozbrojeným konfliktom neobsahoval ani Zákon č. 10 Kontrolnej rady. Bližšie k súdnym konaniam podľa Zákona č. 10 Kontrolnej rady pozri Heller, K. J.: The Nuremberg Military Tribunals and the Origins of International Criminal Law . Oxford: Oxford University Press 2011, str. 12 a nasl. 48 Čepelka, Č., Šturma, P.: Mezinárodní verejní právo . Praha: Eurolex Bohemia 2003, str. 85. 49 Klučka, J: Medzinárodné právo verejné (všeobecná časť) . Bratislava: IURA EDITION 2004, str. 46.

14