NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

z podstaty vojnového zločinu ako takého, keďže ten je možné spáchať aj ako jednotlivý čin. Táto časť šiestej norimberskej zásady je však bezpochyby materiálnym základom medzinárodného trestného práva. To isté sa týka aj zločinov proti ľudskosti, ktoré sú tiež súčasťou šiestej no rimberskej zásady a ktoré boli, obdobne ako zločiny proti mieru, kritizované z dôvo du porušovania zásady nullum crimen sine lege , čomu sa zamedzilo tým, že sa prepojili s ostatnými zločinmi, ktoré boli v jurisdikcii Tribunálu, a teda de facto s ozbrojeným konfliktom. Od tejto podmienky sa však v priebehu vývoja medzinárodného trestného práva upustilo, a tak je súčasná úprava v Štatúte jednoznačne krokom vpred, a to aj napriek tomu, že ostatné definičné požiadavky ako je napr. útok na civilné obyvateľstvo, sú stále súčasťou definície, ktorá obsahuje aj kvantitatívnu stránku, a to systematickosť a rozsiahlosť organizovaného útoku. Táto všeobecne akceptovaná definícia je súčasťou aj Návrhu dohovoru o predchádzaní a trestaní zločinov proti ľudskosti, ktorý Komisia pri jala v roku 2017 (a zrevidovala v roku 2019), aby aj zločiny proti ľudskosti boli upravené všeobecnou medzinárodnou zmluvou prijatou na univerzálnej úrovni ako všetky ostatné kľúčové zločiny podľa medzinárodného práva. Dôvodom je potreba harmonizácie vnút roštátnych právnych poriadkov s cieľom intenzívnejšej spolupráce medzi štátmi v oblasti prevencie aj postihovania zločinov proti ľudskosti. Medzi kľúčové zločiny podľa medzinárodného práva sa v súčasnosti zaraďuje okrem zločinu agresie, vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti aj zločin genocídy. Tento zločin podľa medzinárodného práva nebol súčasťou Charty ako samostatný zločin (čias točne ako súčasť zločinov proti ľudskosti), preto je v tomto smere možné konštatovať, že došlo k podstatnému rozšíreniu materiálneho obsahu medzinárodného trestného práva. K tomuto rozšíreniu však došlo už v roku 1948, kedy bol prijatý Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídia a odkedy už nedošlo k zmene samotnej definície uvedenej v tomto dohovore, len k jej vysvetľovaniu v rámci interpretácie či už ad hoc tribunálmi alebo Súdom. Zločin genocídy je tak súčasťou základov medzinárodného trestného prá va už od jeho počiatku. Poslednou norimberskou zásadou, ktorú sformulovala Komisia OSN pre medzi národné právo je zásada o účastníctve. Táto zásada je prepojená s prvou zásadou, ktorá upravuje trestnú zodpovednosť jednotlivca na medzinárodnej úrovni ako takú. V sú vislosti s účastníctvom na páchaní väčšinou systémovej, resp. systematickej kriminality na medzinárodnej úrovni je potrebné zdôrazniť, že ide o koncept, ktorý sa zásadne líši od účastníctva či spolupáchateľstva na vnútroštátnej úrovni. Táto zásada zdôrazňuje sna hu umožniť stíhanie páchateľov najzávažnejších zločinov podľa medzinárodného práva, zodpovednosť ktorých síce nie je primárna, ale napriek tomu je ich stíhanie dôležité z hľadiska dosahovania spravodlivosti na medzinárodnej úrovni. Pri skúmaní sformulovaných norimberských zásad je zaujímavou otázkou, či exis tuje nejaká problematika, ktorá v nich chýba. Samozrejme, táto otázka sa netýka pro cesných a administratívnych záležitostí. Práve tieto sú obsahovo podstatnou súčasťou Rímskeho štatútu, ktorý ich upravuje od svojho čl. 32. 857 Pre všeobecné zásady trestného 857 Tieto administratívne či procesné záležitosti sú upravené aj v prvej a druhej časti Štatútu (napr. čl. 1 Štatútu), no napr. druhá časť Štatútu upravuje aj zločiny podľa medzinárodného práva, ktoré sú súčasťou šiestej norimberskej zásady.

148