NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

štatútu o individuálnej trestnej zodpovednosti neovplyvňuje zodpovednosť štátov podľa medzinárodného práva. Obšírny čl. 25 Rímskeho štatútu systematizuje rôzne spôsoby účasti na spáchaní zločinu podľa medzinárodného práva. Písmeno a) odseku 3 tohto článku upravuje tri možné formy spáchania príslušného zločinu: ako páchateľ, spolu s iným páchateľom ale bo ako páchateľ prostredníctvom inej osoby, ktorá ani nemusí byť trestne zodpovedná. To všetko sú princípy so zásadnou (angl. essential ) účasťou, na rozdiel od spolupácha teľov s podstatnou (angl. substantial ) účasťou, ktoré sú zodpovedné podľa čl. 25 ods. 3 písm. b), ktorý upravuje rôzne formy spoluúčasti a podľa písm. c), ktoré stanovuje po mocné, resp. vedľajšie formy spoluúčasti. Minimálnu účasť si napokon vyžaduje aj ko nanie, zodpovednosť za ktoré je upravená v čl. 25 ods. 3 písm. d) Štatútu, 155 no napriek tomu musí ísť aspoň o významné (angl. significant ) prispenie k zločinu. Na rozdiel od norimberského procesu a jeho unitárneho modelu rozlišuje Rímsky štatút rôzne formy účasti na trestnom konaní a s tým súvisiacu pričítateľnosť a zodpo vednosť podozrivého. Hierarchia v čl. 25 Štatútu však nie je hierarchiou viny, ale zod povednosti vo vzťahu k rozličnej účasti na trestnom konaní. Tento prístup je súčasťou koncepcie kontroly, ktorú si osvojil Súd, hoci problematika kontroly nie je v Rímskom štatúte výslovne upravená. Obdobne ako koncept JCE v prípade ad hoc tribunálov, ktorý zdôraznil subjektívnu stránku zločinov podľa medzinárodného práva, aj koncept kontroly v prípade judikatúry ICC, ktorý sa sústredil na ich objektívny element, si vyslúžil kritické komentáre. 156 Tie poukazujú najmä na nie nevýznamné rozšírenie apli kácie konceptu kontroly a súvisiace vytvorenie konceptu nepriameho spolupáchateľstva aj v prípade nie priameho velenia. 157 Na rozdiel od unitárneho modelu, ktorý neodlišuje rôzne formy účasti na spáchaní zločinu a v ktorom je teda jednotlivec potrestaný za spáchanie zločinu ako takého, čo bolo dôležité v prípade prelomového norimberského procesu a osobitnej situácie, ktorá mu predchádzala, v diferencovanom systéme sa už tieto rozličné formy účasti na spácha ní zločinu rozlišujú a jednotlivec je potrestaný za spáchanie zločinu, ak k jeho spáchaniu prispel zásadnou účasťou. Tento druhý prístup bol prijatý ad hoc tribunálmi a následne rozpracovaný v Rímskom štatúte a ešte viac v judikatúre ICC. Táto špecifikácia účas ti na spáchaní zločinov podľa medzinárodného práva je založená na jednom z cieľov trestného stíhania všetkých možných spôsobov prispievania k páchaniu týchto zločinov. Ovplyvnil ju rozvoj trestného práva ako takého, ako aj špecifickosť medzinárodnej kri minality. Norimberský proces riešil túto požiadavku aj v rámci otázky členstva v zloči neckej organizácii, ad hoc tribunály zaviedli koncept spoločného zločinného podniku, ICC prijal koncept kontroly nad spáchaním zločinu. Práve kvôli rozličným spôsobom riešenia zodpovednosti jednotlivca v prípade sys témovej kriminality je obtiažne jednoznačne konštatovať, či je prvá norimberská zása da v Rímskom štatúte rozvojom, rozšírením či odklonom alebo degresom tejto zásady. Rímsky štatút na jednej strane zosystematizoval rôzne formy účasti na páchaní zločinov podľa medzinárodného práva, na druhej strane nóvum medzinárodného práva z norim

155 Pozri aj 7. kapitolu tejto monografie. 156 Vrátane sudcov ICC, napr. sudkyňa Christine Van den Wyngaertová. 157 Bližšie pozri Svaček, op. cit ., str. 212.

30