NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

vednosť jednotlivca na medzinárodnej úrovni sa vyvodzuje už v prípade priameho alebo nepriameho podnecovania inej osoby k spáchaniu tohto zločinu. 153

1.4 Čiastkový záver Hoci v prípade prvej zásady ide o tézu, zárodky ktorej by sa dali vystopovať už do obdobia pred norimberským procesom, norimberský proces a následná formulácia norimberských princípov je jasne identifikovateľným prelomom vo vývoji medzinárod ného práva ako takého. Pravdepodobne najznámejší citát v súvislosti s norimberským procesom je vyhlásenie, že zločiny proti medzinárodnému právu páchajú ľudia, nie abs traktné bytosti, a len potrestaním osôb, ktoré spáchali takéto zločiny, je možné zabezpe čiť uplatňovanie medzinárodného práva. 154 Hoci šlo v prípade norimberského procesu o historický míľnik, na zaistenie zodpo vednosti vrcholných nacistických predstaviteľov bolo potrebné interpretovať a apliko vať viacero konceptov, pretože „najzodpovednejší“ boli zriedka prítomní na samotnom mieste spáchania zločinu. V porovnaní s vnútroštátnymi právnymi systémami má krimi nalita na medzinárodnej úrovni niekoľko špecifických čŕt, hlavnou z nich je jej systémo vý charakter. Vzhľadom na sofistikovaný systém, v ktorom nacisti fungovali, sa okrem systematickej kriminality stala pre povojnové trestné stíhanie dôležitou aj koncepcia sprisahania a koncepcia zločineckej organizácie. Sprisahanie sa ako samostatná forma spáchania zločinu podľa medzinárodného práva stanovila len vo vzťahu k zločinu proti mieru; inak sa chápala ako spôsob, ako preukázať trestnosť konania v prepojení s kon ceptom spoločného plánu. Rozhodnutie o zločineckej povahe organizácie malo pomôcť vnútroštátnym súdom, aby stíhali aj iných podozrivých ako len najvyšších predstavi teľov nacistickej mašinérie. Následné postupy na vnútroštátnej úrovni sa tak zamerali na koncepciu zodpovednosti za členstvo, spoločný návrh či plán alebo účasť, v závislosti od toho, ktorý koncept bol vlastný príslušnej právnej kultúre a vnútroštátnemu práv nemu systému. Takýto prístup znamenal, že pôvodný jednotný prístup norimberského procesu sa premenil na rôzne prístupy, ktoré v rámci zodpovednosti jednotlivca rozlišujú rôzne formy účasti na zločine podľa medzinárodného práva. Hoci bola na základe medzinárodného práva stanovená trestná zodpovednosť aj v iných medzinárodných dohovoroch, detailnejšie sa ňou zaoberal až Návrh kódexu o zločinoch proti mieru a bezpečnosti ľudstva z roku 1996 a štatúty ad hoc tribunálov. Pokiaľ ide o ad hoc tribunály, trestná zodpovednosť jednotlivca bola v ich štatútoch ovplyvnená tak norimberským procesom ako aj spomínanými rozhodnutiami vnútro štátnych súdov, a preto napokon stanovená vo vzťahu k rôznym spôsobom účasti na zlo čine, čo je prístup typický pre diferencovaný, nie pre unitárny model. Judikatúra ad hoc tribunálov ovplyvnila aj prijímanie a aplikáciu Rímskeho štatú tu. Individuálna trestná zodpovednosť je zakotvená v čl. 25 Rímskeho štatútu, ktorého prvé odseky stanovujú všeobecné zásady, a to, že Súd má jurisdikciu iba nad fyzický mi osobami, ktoré ak spáchajú zločin v jurisdikcii Súdu, sú individuálne zodpovedné a podliehajú potrestaniu podľa Štatútu. Štvrtý odsek jasne uvádza, že žiadne ustanovenie

153 Pozri bližšie čl. 25 ods. 3 písm. e) Štatútu. 154 Rozsudok, op. cit ., str. 223.

29