NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

i Rozsudok či neskôr formulované norimberské zásady tento koncept ešte obsahovali, obdobne na neho odkazovali aj Návrhy kódexov o zločinoch proti mieru a bezpečnosti ľudstva. 148 Jednotlivé ustanovenia však k nemu pristupovali reštriktívnejšie a reštriktív nejšie, o čom svedčí aj finálna úprava v Rímskom štatúte 149 a súvisiaca judikatúra ICC. V prípade Mbarushimana prokurátor požadoval vydanie trestného zatykača na základe čl. 25 ods. 3 písm. a) a alternatívne na základe čl. 25 ods. 3 pím. d) Rímskeho štatú tu. 150 V tomto prípade Senát prípravného konania však odmietol argument obhajoby, že zodpovednosť podľa tohto článku je možné obmedziť iba na prípady nečlenov rele vantnej skupiny. Poukázal na prípadnú zodpovednosť členov skupiny, ktorí prispejú k spáchaniu predmetného zločinu, hoci nie zásadným podielom. Zároveň však Senát prípravného konania poukázal na potrebnú minimálnu úroveň účasti na spáchaní tohto zločinu, a to konkrétne významným podielom. Tým sa pre trestnú zodpovednosť jed notlivca uzatvára v Rímskom štatúte pomyselný kruh, ktorý ju upravuje podľa stupňa kontroly objektívneho elementu zločinu podľa medzinárodného práva. Tieto stupne je v zmysle Štatútu možné rozčleniť podľa úrovne účasti na zásadné, podstatné a významné prispenie k spáchaniu zločinu. Toto členenie najlepšie poukazuje na zmenu unitárneho modelu trestnej zodpovednosti podľa medzinárodného práva v norimberskom systéme na diferencovaný model, ktorý sa odvtedy na medzinárodnej úrovni vyvinul a ktorý je súčasťou aj Rímskeho štatútu. 151 Pre úplnosť analýzy čl. 25 Rímskeho štatútu, ktorý upravuje individuálnu trestnú zodpovednosť, je potrebné uviesť ešte dve situácie, ktoré sa v Štatúte riešia samostatne osobitným spôsobom. Prvá situácia sa týka tzv. počiatočného zločinu, za ktorý je možné vyvodiť trestnú zodpovednosť jednotlivca aj v prípade, že nedošlo k jeho dokonaniu. Ide o situáciu, kedy sa jednotlivec pokúsi spáchať príslušný zločin konaním, ktorým sa začína jeho realizácia, a to prostredníctvom podstatného kroku, no k spáchaniu zločinu nedôjde vzhľadom na okolnosti nezávislé od úmyslov konkrétneho jednotlivca. Ak sa však táto osoba vzdá úsilia spáchať tento zločin alebo inak zabráni jeho dokonaniu, nepodlieha potrestaniu za pokus spáchať tento zločin, ak sa úplne a dobrovoľne vzdala svojho zámeru. 152 Druhou osobitnou situáciou, ktorú Štatút rieši v čl. 25 ods. 3 samostatne, je me dzinárodnoprávna zodpovednosť jednotlivca vo vzťahu k zločinu genocídy. V tomto prípade vôbec nemusí dôjsť ani k pokusu o spáchanie zločinu genocídy, trestná zodpo 148 Čl. 3 Návrhu kódexu 1991, čl. 2 ods. 3 písm. e) Návrhu kódexu 1996. 149 Čl. 25 ods. 3 písm. d) Štatútu: V súlade s týmto štatútom je osoba trestnoprávne zodpovedná a podlieha potrestaniu za trestný čin v jurisdikcii Súdu, ak táto osoba iným spôsobom pomáha pri spáchaní alebo pri pokuse o spáchanie takého trestného činu skupinou osôb konajúcich so spoločným cieľom. Takéto napomáhanie musí byť úmyselné a musí i) sa diať s cieľom podporovať trestnú činnosť alebo trestný zámer skupiny tam, kde takáto činnosť alebo zámer znamená spáchanie trestného činu v rámci jurisdikcie Súdu, alebo ii) sa diať so znalosťou úmyslu skupiny spáchať tento trestný čin. 150 ICC, Prokurátor v. Mbarushimana, ICC-01/04, rozhodnutie o žiadosti prokurátora podľa č. 58, senát prípravného konania, 20. august 2010, str. 68. 151 Na spresnenie je potrebné uviesť, že ide o diferencovaný model na účely zodpovednosti, no unitárny na účely trestu. Pozri Van Sliedregt, op. cit., str. 37. 152 Pozri bližšie čl. 25 ods. 3 písm. f ) Štatútu.

28