NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

6 ŠIESTA NORIMBERSKÁ ZÁSADA – ZLOČINY PODĽA MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA Jedným z najdlhších ustanovení Norimberskej charty je jej čl. 6, ktorý okrem stano venia vymedzujúcich podmienok pre určenie osôb, ktoré sú trestne zodpovedné za svo je konanie z hľadiska medzinárodného práva, stanovuje jurisdikciu ratione materiae Tribunálu, t. j. zločiny, ktoré môže Tribunál stíhať. Obdobne sa aj vo formulovaných norimberských zásadách, ktoré predložila Komisia, zoznamom a definíciami zločinov podľa medzinárodného práva zaoberá najdlhšia zásada, a to zásada č. VI. Záverom tohto krátkeho kvantitatívneho porovnania uvádzame čl. 8 Rímskeho štatútu upravujúci voj nové zločiny, ktorý je jeho najdlhším článkom. Postupné rozširovanie jednotlivých definícií (okrem definície genocídy) je mož né vnímať v kontexte rozvoja trestného práva a potreby detailnejšie upravovať najmä objektívnu zložku komplexných zločinov podľa medzinárodého práva. Na druhej stra ne je potrebné definície zločinov podľa medzinárodného práva reflektovať aj v kontex te medzinárodných vzťahov medzi štátmi, ktoré nie sú vždy tak entuziastické ako po 2. svetovej vojne, keď sa prijímala Londýnska dohoda. Často to súvisí s tým, že prípadná právna úprava by sa mohla dotknúť aj „ich“ štátnych príslušníkov, príp. presahuje ich už existujúce záväzky. Štáty sa tak nesústreďujú na to, že zmyslom medzinárodného trestné ho súdnictva je dosahovať medzinárodnú spravodlivosť, a teda nenechať nepotrestaných páchateľov najzávažnejších zločinov podľa medzinárodného práva. 420 6.1 Zločin agresie Zločin agresie 421 je kvôli tenziám s princípom nullum crimen sine lege a vzťahu s ak tom agresie tým najkontroverznejším zločinom v rámci Charty aj Štatútu. 422 Práve as poň základné rozlíšenie zločinu agresie a aktu agresie je dôležité uviesť na začiatok tejto podkapitoly o zločine agresie. 6.1.1 Zločin agresie a akt agresie Akt agresie sa týka zodpovednosti štátu. Pôvodne absolútne právo štátov použiť silu ako legitímny nástroj výkonu politiky sa začalo od konca 19. storočia postupne obmedzovať. Od prvých pokusov z roku 1899 a 1907, kedy boli prijaté Haagske do hovory o pokojnom riešení medzinárodných sporov, ktoré zdôrazňovali mierové pros triedky riešenia sporov, sa štáty cez výrazné medzníky v roku 1919 (Versailleská zmluva) a v roku 1928 (Briand-Kellogov pakt) dopracovali až k prijatiu všeobecnej zásady zákazu použitia sily alebo hrozby silou upravenej v Charte OSN, t. j. k zákazu aktu agresie. 423 420 Bližšie k tomu, že ochrana vodcov nie je to isté ako ochrana národných záujmov pozri napr. King 2007, op. cit ., str. 660. 421 V tejto monografii sa používa takmer výlučne pojem zločin agresie, aj keď Charta používa pojem zločiny proti mieru.

422 Tomuschat, op. cit ., str. 830. 423 Čl. 2 ods. 4 Charty OSN.

75