SBORNÍK 66 SVOČ 2016

zväzu. 39 Zákonná úprava je strohejšia aj v porovnaní so zákonnou úpravou discipli- nárneho konania v zákone č. 300/2008 Z.z. o organizácii a podpore športu a o zme- ne a doplnení niektorých zákonov, ktorá obsahovala i disciplinárne opatrenia, ktoré bolo možné uložiť v disciplinárnom konaní, ako i niektoré zo zásad pri ich ukladaní. 40 Tento právny predpis bol však zákonom o športe abrogovaný. Zákon o športe sa teda sústredí iba na vymedzenie subjektov, voči ktorým možno zodpovednosť vyvodzovať, a subjektov, ktoré túto disciplinárnu zodpovednosť vyvodzujú, a to v § 54 ods. 1: „Disciplinárne konanie môžu viesť disciplinárne orgány športovej organizácie voči športovcovi, športovému odborníkovi, športovej organizácii alebo inej osobe, ktorá má príslušnosť k športovej organizácii…” V § 54 ods. 1 je ďalej vyjadrená zásada nullum crimen sine lege, keď sa uvádza, že disciplinárne opatrenie možno uložiť len „za poru- šenie pravidiel súťaže, predpisov športového zväzu alebo rozhodnutia športového zväzu, ktorého sa dopustila v čase, keď mala príslušnosť k športovej organizácii.“ V § 54 ods. 2 sa nachádza vyjadrenie zásady nulla poena sine lege v nasledovnej formulácií „V disciplinárnom konaní možno uložiť iba takú sankciu a opatrenie, ktoré umožňujú uložiť predpisy športového zväzu.“ Zaujímavá je formulácia odseku 3 toho istého paragrafu, kde sa píše „Rozhodnutie disciplinárneho orgánu športového zväzu o závažnom porušení pravidiel súťaže, predpi- sov alebo rozhodnutia športového zväzu, rozhodnutie, proti ktorému bol podaný oprav- ný prostriedok a rozhodnutie o opravnom prostriedku, musí byť odôvodnené,“ v spojení s odsekom 4 „Predpisy športového zväzu určia, ktoré porušenie pravidiel súťaže, pred- pisov športového zväzu alebo rozhodnutia športového zväzu sa považuje za závažné.“ Gramatickým výkladom vyššie uvedených ustanovení možno dospieť k záveru, že nie každé rozhodnutie disciplinárneho orgánu musí byť odôvodnené, čo môžeme sčasti považovať za zákonné obmedzenie zásady spravodlivého procesu, ktorá je stanovená v § 52 ods. 3 zákona o športe a vyjadrená najmä v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv; navyše povinnosť orgánov rozhodujúcich o právach, prá- vom chránených záujmoch a povinnostiach zdôvodňovať svoje rozhodnutia vyplýva i z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). 41 Zákon o športe ustanovuje i zásadu „stare decisis“, respektíve zásadu materiálnej rovnosti rozhodovania, ktorá sa aplikuje na všetky orgány, ktoré rozhodujú o discipli- nárnych previneniach v rámci športu. Táto zásada je vyjadrená v § 52 ods. 4 zákona: „Orgány športových organizácií rozhodujúce spory podľa odseku 2 dbajú na to, aby v roz- hodovaní o skutkovo a právne zhodných prípadoch alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.“

39 Zákon č. 440/2015 Z.z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 40 Zákon č. 300/2008 Z.z. o organizácií a podpore športu a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 41 Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994. Dostupné na: http://hudoc.echr.coe.int/eng?i=001-57910. Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997. Dostupné na: http://hudoc.echr.coe.int/eng?i=001-58037.

336