SLP 09 (2015)

ozbrojený konflikt, a teda spĺňajú podmienku pôsobnosti ratione materiae . 43 Rovnako žiaden vplyv na pôsobnosť nemajú otázky mandátu či medzinárodnoprávnej legality takýchto operácií – tie sú aspektmi regulovanými pravidlami ius ad bellum, resp . ius contra bellum . ͻ. Zamyslenie a záver Problematika aplikácie MHP na medzinárodné organizácie a ich aktivity, predo- všetkým v kontexte mierových operácií, nie je nijak novou. Naopak, rezonuje v praxi i v doktríne medzinárodného práva už niekoľko desaťročí, i keď s menšou či väčšou intezitou. Na intenzite nabrala so vznikom a rozmachom operácií OSN, ďalšie jej posunutie spôsobil nárast aktivít a relevancie regionálnych medzinárodných organizá- cií, či už NATO alebo Európskej únie. I napriek tomu táto diskusia nie je ukončená a skôr panuje zhoda na želanom výsledku než na ceste, ako sa k nemu dopracovať. Na jednej strane vyplýva z charakteru a zamerania MHP, že by z jeho pôsobnosti nemali byť vylúčení žiadni relevantní aktéri (čo naznačuje postupný prienik neštátnych entít do MHP), na strane druhej sa ale vysvetlenie právnej konštrukcie, ako medzinárodné organizácie k dodržiavaniu MHP zaviazať (a prípadne ako jeho dodržiavanie kon- trolovať), ukazuje jako veľmi zložité. Táto zložitosť je daná samotným charakterom medzinárodných organizácií, ale i stále pretrvávajúcim štátocentrickým charakterom medzinárodného práva, vrátane MHP. Kapitola poukázala na skutočnosť, že medzinárodné organizácie z pôsobnosti MHP primárne vylúčené nie sú, je len nutné brať do úvahy ich špecifická. Na druhú stra- nu situácia nemá jednoduché riešenie. Je totiž nepravdepodobné, že dôjde k zmenám v základných zmluvných dokumentoch MHP tak, aby sa ich zmluvnými stranami mohli stať i medzinárodné organizácie. Rovnako situáciu neriešia uspokojivo ani zmluvy v podobe dohôd o postavení vojsk, keďže sú špecifickým nástrojom pre každú operáciu a závislým na mnohých faktoroch. Obyčajové MHP zase nie je vhodným právnym základom z dôvodu nejasností súvisiacich napríklad s identifikáciou existujú- cich pravidiel, ich obsahu. Pre prax je tak medzinárodný obyčaj vhodný len do určitej miery. Pravdepodobne najlepšími alternatívami, ako medzinárodné organizácie for- málne právne k dodržiavaniu MHP zaviazať, by bola existencia príslušných ustanovení v zakladajúcom inštrumente organizácie, alebo samoregulácia v podobe vnútroorgani- začných aktov. Práve samoregulácia je ako trend v medzinárodnom práve v posledných rokoch badateľný veľmi zreteľne, a to napríklad v kontexte zodpovednosti nadnárod- ných korporácií či nevládnych organizácií v oblasti ľudských práv, kde sa predovšetkým otázka subjektivity týchto entít ukázala byť ako (v súčasnosti) neriešiteľnou bez toho, 43 V náuke sú však diskutované najrôznejšie obmedzenia pôsobnosti medzinárodného humanitárneho práva v operáciách OSN. Napríklad Hermsdorfer v rámci vymedzenia pôsobnosti odmieta priznať štatút kombatanta a následne i vojnového zajatca príslušníkom síl OSN, keďže títo sú bojovníkmi bez nepriateľa a z rôznych ďalších dôvodov nezodpovedajú obrazu kombatanta, ako ho charakterizuje čl. 43 odst. 2 DP I.; pozri: HERMSDÖRFER, Willibald, op.cit. , s. 108 a nasl.

61