SLP 12 (2017)

v roku 1879, či s Belgickom v roku 1891. 535 Zaujímavé sú aj tzv. „Bancroftove zmluvy“ 536 Nemecka s USA, ktoré stanovovali, že naturalizovaní občania jedného štátu sa po uply- nutí päťročného pobytu, počas ktorého sa nepretržite zdržiavali v štáte naturalizácie, považovali za príslušníkov tohto štátu a podľa toho sa vo vzťahu k nim štáty správali. Pri ich návrate do rodného štátu mohli byť stíhaní len za trestné činy, ktoré spáchali pred vysťahovaním, no nesmeli ich stíhať za trestné činy, ktorých sa dopustili tým, že sa vysťahovali, t.j. napr. za nesplnenie si brannej povinnosti. Opätovné usadenie sa v rodnom štáte bez úmyslu vrátiť sa späť do štátu naturalizácie (pobyt viac ako dva roky) sa považovalo za vzdanie sa naturalizácie. Nemecko uzatvorilo zmluvy týkajúce sa otázok občianstva aj s krajinami Strednej a Južnej Ameriky, kde bolo stanovené, že občania Nemecka svoje občianstvo nestratia, ani ak sa odsťahujú do štátu druhej zmluvnej strany a majú byť neustále považovaní za Nemcov. To platilo aj vo vzťahu k občanom druhého zmluvného štátu. (napr. zmluva medzi Nemeckom a Nikaraguou z roku 1896) 537 Po prvej svetovej vojne vznikla Spoločnosť národov, ktorá okrem iných otázok upria- mila svoju pozornosť aj na otázky medzinárodného práva a ustanovila sedemnásťčlen- ný výbor, ktorého úlohou bolo pripraviť kodifikačnú konferenciu, ktorá bola následne zvolaná do Haagu v dňoch 13. marca až 12. apríla 1930. Konferencia bola hodnotená ako neúspešná, a to aj napriek tomu, že bol prijatý Dohovor o niektorých otázkach kolízie zákonov o štátnom občianstve (Haag, 12 apríl 1930), ktorý vo svojom článku 1 uvádza, že vnútroštátny zákon o občianstve musí byť uznaný aj zo strany ostatných štátov do tej miery, či sú jeho ustanovenia v súlade s medzinárodnými dohovormi, medzinárodnou obyčajou ako aj so všeobecnými právnymi zásadami. Toto ustanove- nie bolo potvrdené aj Stálym dvorom medzinárodnej spravodlivosti a odzrkadlilo sa v posudkoch v prípade Dekréty o občianstve vydané v Tunise a Maroku, 538 kde zdôraznil, že otázka, či sa má daná záležitosť riadiť výhradne jurisdikciou štátu je otázkou relatív- nou, ktorá závisí od vývoja medzinárodných vzťahov. Aj záležitosti, ktoré v zásade nie sú regulované medzinárodným právom, nemôže štát upraviť na základe svojej slobod- nej úvahy, nakoľko môže byť obmedzený povinnosťami, ktoré mu vyplývajú zo záväz- kov voči iným štátom, t.j. jeho správanie je obmedzené pravidlami medzinárodného práva. Podobný názor zastával aj v posudku v prípade Získanie poľského občianstva, 539 v ktorom uviedol, že Poľsko v čase jeho konečného uznania za nezávislý štát a vytýčenia jeho hraníc malo právo rozhodnúť sa, aké osoby bude považovať za svojich štátnych 535 ELGART, J. Mezinárodní právo v systematickém podání Fr. V. Liszta , Praha, Spolek českých právníků „Všehrd“, 1906, s. 55. 536 Bancroft bol veľvyslanec USA v Berlíne, ktorý sa významnou mierou zaslúžil o uzavretie týchto zmlúv a z tohto dôvodu sa neoficiálne uvádzajú jeho menom. 537 ELGART, J. Mezinárodní právo v systematickém podání Fr. V. Liszta , Praha, Spolek českých právníků „Všehrd“, 1906, s. 55-6. 538 Nationality Decrees Issued in Tunis and Morocco, Advisory Opinion of 7 February 1923, P.C.I.J., Series B, No 4, s. 24. 539 Asquisition of Polish Nationality, PCIJ, Series B, 1923 No. 7 p. 16.

157