SLP 12 (2017)

sukcesie štátov tak, aby sa predišlo situácii, že niektoré osoby, ktoré v čase sukcesie štátov mali štátne občianstvo, oň prišli v dôsledku sukcesie (článok 3). Pri uplatňovaní tohto dohovoru je potrebné postupovať v súlade so zákazom diskriminácie z akého- koľvek dôvodu (článok 4), vychádzajúc pritom z ustanovení článku 14 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách ako aj Protokolu č. 12 k tomuto dohovoru. Štát nástupca má zodpovednosť voči dvom skupinám osôb, t.j. voči osobám s obvyklým pobytom na jeho území a osobám majúcim s ním nejaký vzťah (článok 5). Táto zodpovednosť je v podstate totožná s povinnosťami štátu nástupcu vyplývajúcimi z ustanovení článkov 5 resp. 20 Návrhu článkov. Čiže štát je povinný udeliť štátnu príslušnosť osobám, ktoré v čase sukcesie mali štátnu príslušnosť štátu predchodcu a zároveň obvyklý pobyt na území podliehajúcom sukcesii ako aj osobám, ktorý takýto pobyt síce nemali, ale mali vhodné spojenie so štátom nástupcom. Vhodným spoje- ním sa pritom rozumie buď právna väzba fyzickej osoby k územiu štátu predchodcu, ktoré sa stalo súčasťou štátu nástupcu, alebo narodenie sa dotknutých osôb na takomto území, resp. dotknuté osoby mali na tomto území posledný obvyklý pobyt. Vyplýva to z už spomínanej domnienky podľa medzinárodného práva, že populácia nasleduje svo- je územie po zmene suverenity nad týmto územím vo veciach štátnej príslušnosti ako aj z faktu, že štát na svoju existenciu potrebuje svoje obyvateľstvo. Štát nástupca môže vziať do úvahy aj ďalšie okolnosti pri udeľovaní svojho občianstva v súvislosti so sukce- siou, napr. manželstvo osôb, predchádzajúci trvalý pobyt na danom území, status po- tomstva predchádzajúcich generácií či pri federálnych štátoch občianstvo ich súčastí. Zároveň dohovor ukladá povinnosť štátu predchodcovi neodobrať občianstvo svojím štátnym príslušníkom, ktorí nenadobudli štátnu príslušnosť štátu nástupcu a mohli by sa tak stať osobami bez štátnej príslušnosti (článok 6). Dohovor pritom nerozlišuje medzi dobrovoľným získaním občianstva (naturalizáciou) alebo jeho automatickým získaním ( ex lege ). Neudelením štátnej príslušnosti zo strany štátu nástupcu sa tak prenáša táto zodpovednosť na štát predchodcu, ktorý môže odobrať štátne občianstvo len takej osobe, ktorá už získala občianstvo štátu nástupcu alebo iného tretieho štátu a týmto svojím správaním obmedzí zvyšovanie počtu osôb bez štátnej príslušnosti. Opäť tu môžeme pozorovať podobnosť s už spomínaným článkom 20 Návrhu článkov. Zodpovednosť štátu predchodcu samozrejme je relevantná iba v prípade jeho ďalšej existencie napriek sukcesii. Článok 7 vyjadruje povinnosť štátu nástupcu akceptovať prejavenú vôľu dotknutej osoby, ak si želá získať občianstvo iného dotknutého štátu na základe vhodného spojenia s týmto štátom, štát nástupca teda nesmie odmietnuť udeliť svoje občianstvo takejto osobe, pričom je potrebné akceptovať aj zásadu jednoty rodiny ako aj práva dieťaťa (ktoré nedosiahlo plnoletosť), či osôb nedisponujúcich spôsobilosťou na právne úkony (úkony za takéto osoby robí ich právny zástupca). Štát nástupca nesmie trvať na svojich štandardných požiadavkách na udelenie štátneho občianstva a požadovať pri dotknutých osobách, aby mu preukazovali dôkazy, že tieto podmienky spĺňajú (článok 8). Nie vždy totiž osoby dotknuté sukcesiou dokážu spl- niť požiadavky potrebné na získanie štátneho občianstva (napr. preukázanie dokladov

162