SLP 12 (2017)

Belges (Belgická národná železničná spoločnosť) a Societe Nationale des Chemins de Fer Vicinaux (Národná miestna železničná spoločnosť) podmienilo belgickým štátnym občianstvom, alebo umožnilo ho dať ako podmienku. Belgicko svoje konanie odô- vodnilo tým, že môže nastať situácia, že bude ohrozená bezpečnosť štátu. ESD však nezistil, že by to boli pozície, ktoré patria medzi výnimky zavedené rozsudkom ESD zo 17. decembra 1980 (Zb. rozh. ESD, s. 3881), čiže pracovné miesta opísané napr. ako vedúci technickej kontroly či hlavný kontrolór a pod., ani že by to boli miesta predsta- vujúce zamestnanie vo verejnej službe v zmysle článku 48 ods. Zmluvy o EHS. Tieto výnimky sú teda obmedzené na zamestnania, ktorých pracovnou náplňou je činnosť patriacu pod výkon verejnej služby a to v rozsahu, v akom dané zamestnania obsahujú výkon právomocí prenesených verejným právom a so zodpovednosťou za ochranu vše- obecných záujmov štátu. V rámci týchto výnimočných okolností je štátne občianstvo pracovníka nevyhnutným predpokladom pre výkon tohto druhu práce a to z dôvodu jeho citlivého, dôverného charakteru. Ďalším dohovorom zaoberajúcim sa štátnou príslušnosťou v prípade sukcesie štá- tov je Európsky dohovor o zamedzení straty štátnej príslušnosti vo vzťahu k sukcesii štátu (CETS No. 200), ktorý bol otvorený na podpis v Štrasburgu, 19. mája 2006 a ktorý nadobudol platnosť na základe uloženia troch ratifikačných listín o tri roky neskôr, t.j. 1. mája 2009 v súlade s článkom 18. Dohovor nadväzuje na ustanovenia týkajúce sa sukcesie štátov Európskeho dohovoru o občianstve a ponúka ich podrobnejšiu úpravu, ktorá vychádza aj z princípov a ustanovení mimozmluvnej kodifikácie v Návrhu člán- kov. Opätovne hlavným cieľom tejto úpravy je, aby štáty mali v súlade s obyčajovým medzinárodným právom povinnosť zamedziť strate štátnej príslušnosti pri určovaní, kto je ich štátnym občanom a tým prispieť k zníženiu počtu osôb bez štátnej prísluš- nosti. Pravidlá pre výkon tohto záväzku sú obsiahnuté v Dohovore OSN z roku 1961 o zamedzení straty štátnej príslušnosti. Zamedzenie straty štátnej príslušnosti je veľ- mi úzko spojené s právom jednotlivca na štátnu príslušnosť, pretože nesplnenie prá- ve tejto povinnosti zo strany štátu môže mať za následok stratu štátnej príslušnosti. Právo na štátnu príslušnosť je jedným zo základných práv vyjadrených v článku 15 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, jeho podrobnú úpravu nachádzame v už spome- nutom Európskom dohovore o občianstve ako aj v tomto dohovore. Zmluvné strany sú povinné prijať také opatrenia, aby sa minimalizoval počet osôb bez štátnej prísluš- nosti v súvislosti so sukcesiou štátov. Definície sukcesie ako aj štátu predchodcu, štátu nástupcu a dotknutých osôb uvedené v článku 1 sú totožné s definíciami Viedenských dohovorov o sukcesii z rokov 1978 a 1983, definícia osoby bez štátnej príslušnosti vychádza z definície uvedenej v Dohovore o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti z roku 1954 (ktorákoľvek osoba, ktorá nie je podľa zákonov žiadneho štátu považovaná za občana takéhoto štátu) a defi- nícia obvyklého pobytu vychádza z definícií uvedených v haagskych dohovoroch z ob- lasti medzinárodného práva súkromného (obvyklý pobyt je stabilný faktický pobyt, bydlisko). V článku 2 je definované základné právo na štátnu príslušnosť v prípade

161