Úvahy k budoucímu vývoji pracovněprávní úpravy

rentných a predvídateľných pracovných podmienkach, dokonca ani neurčuje jej vzťah k nepredvídateľným pracovným režimom, teda k jej fungovaniu vo vzťahu k vymedze- niu referenčných hodín a dní. Hranice fungovania pracovnej pohotovosti sa vymedzili na základe uplatňovania vnútroštátnych právnych úprav alebo praxe bohatou judikatúrou Súdneho dvora. Smernica o pracovnom čase vychádza z dvoch základných pojmov – pracovného času a doby odpočinku, ktoré ako vyjadril Súdny dvor vo veci Jaeger (bod 48) 32 a Simap 33 (bod 47) sa navzájom vylučujú. Pracovný čas je vymedzený ako akákoľvek doba, v priebehu ktorej pracovník pracuje, je zamestnávateľovi k dispozícii a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo zvyk- losťami. Naopak, pracovným časom nie je, ak pracovníci majú možnosť organizovať si svoj čas bez vážnych prekážok a venovať sa svojim vlastným záujmom. 34 Súdny dvor tiež vyjadril, že smernica neustanovuje žiadnu prechodnú kategóriu medzi pracovným časom a dobou odpočinku. 35 Oba pojmy sú podľa judikatúry Súdneho dvora pojmami práva Únie a nemôžu sa vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav člen- ských štátov. 36 Definícia pracovného času obsiahnutá v smernici pozostáva z naplne- nia troch kritérií, ktorými je i.) prítomnosť pracovníka v práci („pracovník pracuje“), ii.) skutočnosť, že pracovník je k dispozícii zamestnávateľovi („pracuje podľa pokynov zamestnávateľa“) a iii.) vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Všetky tri kritéria pri- tom musia byť splnené kumulatívne. 37 Legálna definícia pracovného času v Zákonníku práce (ust. § 85 ods. 1 ZP) zodpovedá judikatúre Súdneho dvora. Pracovný čas je v zmysle zákonného vymedzenia časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Na rozdiel od smernice zákonná definícia neobsahuje prvok „prítomnosti na pracovis- ku“, ktorý je v slovenskom jazykovom preklade vyjadrený ako „pracovník pracuje“. 38 Súbežné naplnenie všetkých znakov pracovného času podľa smernice v istom zmysle prelomuje inštitút neaktívnej pracovnej pohotovosti na pracovisku. 39 Pracovnú pohotovosť podľa ZP môže zamestnávateľ nariadiť alebo so zamestnancom dohod- 32 Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 9. septembra 2003, Jaeger, C-151/02, ECLI:EU:C:2003:437, bod 48. 33 Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 3. októbra 2000, Simap, C-303/98, ECLI:EU:C:2000:528, bod 47. 34 Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 10. septembra 2015, Federación de Servicios Privados del sindica- to Comisiones Obreras (CC.OO.) proti Tyco Integrated Security SL,Tyco Integrated Fire & Security Corporation Servicios SA, C-266/14, ECLI:EU:C:2015:578, bod 35, bod 36 a bod 37. 35 Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 1. decembra 2005, Dellas, C-14/04, ECLI:EU:C:2005:728, bod 43. 36 Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 1. decembra 2005, Dellas, C-14/04, ECLI:EU:C:2005:728, bod 44. 37 Výkladové oznámenie Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (2017/C-165/01), s. 17. 38 Pozn. č. 37, s. 16. 39 Inštitút pracovnej pohotovosti obsahoval aj Zákonník práce z roku 1965, zákon č. 65/1965 Zb. Podľa ust. § 95 platilo: „Ústredné orgány môžu po dohode s príslušnými ústrednými výbormi odborových zvä- zov určiť, v ktorých prípadoch a za akých podmienok môžu organizácie nariadiť pracovníkom pracovnú pohotovosť, v akom rozsahu sa táto pohotovosť započítava do pracovného času a spôsob jej odmeňovania.“

99