ZAJIŠŤOVÁNÍ V TRESTNÍM ŘÍZENÍ 2024

Osobitne vo vzťahu k právu na osobnú slobodu je potrebné poukázať na skutoč nosť, že aj obsah tohto práva je predmetom postupného rozvoja. Rozvoj garancií práva na osobnú slobodu prebiehal od druhej polovice 20. storočia až do súčasnosti. Tento proces zahŕňal postupné zvyšovanie štandardov ochrany tohto práva, ktoré reflektujú neustále sa meniace spoločenské podmienky a právne požiadavky. Jedným z kľúčo vých prvkov v tomto vývoji bolo zavedenie a zdokonaľovanie prvotnej súdnej kontro ly obmedzenia osobnej slobody, ako aj súdnej kontroly v rámci následného konania o opravnom prostriedku (sťažnostného konania) podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru. Výklad pojmov sudca alebo iná úradná osobu splnomocnená zákonom na výkon súdnej prá vomoci sa posunul: • od rozsudku vo veci Schiesser z roku 1979, 10 v ktorom súd pripustil, že okresný štátny zástupca spĺňa požiadavky nezávislosti ako aj hmotnoprávne aj proces né podmienky na naplnenie požiadavky súdnej kontroly väzby (obmedzenia osobnej slobody), • cez rozsudky de Jong, Baljet a van den Brink (1984), 11 resp. Huber (1990), 12 v ktorých súd zdôraznil, že iná úradná osoba splnomocnená zákonom (štátny zástupca) nespĺňa podmienku nezávislosti, ak tento subjekt následne môže byť oprávnený zastupovať obžalobu voči väzobne stíhanej osobe pred súdom, • až po rozsudky Assenov (1998), 13 resp. Nikolova (1999), 14 v ktorých súd zopa koval všeobecné kritériá súdnej kontroly väzby (nezávislosť od výkonnej moci, oprávnenie vypočuť zadržanú osobu, resp. nariadiť jej prepustenie), pričom vyvodil, že vyšetrovateľ a ani prokurátor tieto kritériá nespĺňajú (prokurátor najmä preto, že následne zastupuje obžalobu v súdnom konaní). Vývoj rozhodovacej činnosti ESĽP sa týka nielen súdnej kontroly väzby, ale aj problematiky dôvodov väzby. K dôvodu tzv. útekovej väzby súd judikoval, že vysoká závažnosť činu a hrozba vysokého trestu zakladajú riziko úteku obvineného, 15 avšak v neskoršej judikatúre špecifikoval ďalšie konkrétne okolnosti týkajúce sa obvineného, ktoré zvyšujú riziko úteku (vzťahy v zahraničí, cestovné doklady atď.). 16 Taktiež aj putting in place the relevant domestic regulatory framework, including a failure by them to quantify, through a carbon budget or otherwise, national GHG emissions limitations. [...] By failing to act in good time and in an appropriate and consistent manner regarding the devising, development and implementation of the relevant legislative and administrative framework, the respondent State exceeded its margin of appreciation and failed to comply with its positive obligations in the present context. “ 10 Rozsudok zo 4. decembra 1979, Schiesser v. Švajčiarsko, č. 7710/76, body 33 a nasl. 11 Rozsudok z 22. mája 1984, de Jong, Baljet and van den Brink v. Holandsko, č. 8805/79, 8806/79, 9242/81, body 48 a nasl. 12 Rozsudok z 23. októbra 1990, Huber v. Švajčiarsko, č. 12794/87, body 41 a nasl. 13 Rozsudok z 28. októbra 1998, Assenov a iní v. Bulharsko, č. 24760/94, body 146 a nasl. 14 Rozsudok z 25. marca 1999, Nikolova v. Bulharsko, č. 31195/96, body 50 a nasl. 15 Rozsudok z 27. júna 1968 vo veci Neumeister v. Rakúsko, č. 1936/63, bod 10. 16 Rozsudok Veľkej komory ESĽP z 28. novembra 2017 vo veci Merabishvili v. Gruzínsko, č. 72508/13, bod 223.

104