ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

močne môže Súdny dvor v samotnom rozsudku obmedziť časové účinky výkladu, ktorý je v ňom obsiahnutý, 671 a to „so zreteľom na spochybnenie právnych vzťahov vzniknutých v dobrej viere“ . 672 V súlade so zásadou právnej istoty tak právo Únie síce „v zásade nepožaduje zru- šenie rozhodnutia súdneho orgánu z dôvodu zohľadnenia výkladu príslušného ustanovenia tohto práva, ktorý prijal Súdny dvor potom, ako dané rozhodnutie nadobudlo právnu silu rozhodnutej veci“ , opak však platí vtedy, „ak uplatniteľné vnútroštátne procesné normy upravujú za určitých podmienok možnosť vnútroštátneho súdu zrušiť právoplatnosť rozhod- nutia s cieľom zosúladiť situáciu s vnútroštátnym právom“ . 673 V takom prípade je v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti vnútroštátny súd povinný túto možnosť využiť tiež na obnovenie súladu predmetnej situácie s úniovou právnou úpravou. 674 To zna- mená, že „v rozsahu, v akom to uplatniteľné vnútroštátne procesné normy povoľujú“ , právo Únie ukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť „buď doplniť svoje právoplatné rozhodnutie, ktoré viedlo k situácii nezlučiteľnej s právnou úpravou Únie… alebo zrušiť toto rozhodnu- tie, aby tak zohľadnil výklad tejto právnej úpravy, ktorý bol prijatý Súdnym dvorom“ . 675 Vnútroštátny súd každopádne nesmie zohľadniť pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré mu pri rozhodovaní prikazuje pridŕžať sa nesprávneho výkladu úniového ustanovenia, z ktorého vychádza už právoplatné rozhodnutie, keďže v opačnom prípade by sa chybný výklad vždy nanovo uplatnil a nebolo by možné ho opraviť. 676 Takéto pravidlo je v roz- pore so zásadou účinnosti, keďže vytvára „rozsiahle prekážky účinného uplatňovania pra- vidiel [Únie] “ , a preto ho „nemožno primerane odôvodniť zásadou právnej istoty“ . 677 V prí- pade, že právny poriadok členskej krajiny pripúšťa zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu nerešpektovania vnútroštátnych pravidiel, na ktoré musí prihliadať z úradnej moci, rovnaké musí platiť aj v prípade porušenia úniových pravidiel, ktoré predstavujú ustanovenia na ochranu verejného poriadku. 678 Medzi tieto patria čl. 101 a 102 ZFEÚ 671 Pozri rozsudky Súdneho dvora z 9. marca 2000, EKW a Wein & Co. , C‑437/97, ECLI:EU:C:2000:110, bod 57; z 15. decembra 1995, Bosman a i. , C‑415/93, ECLI:EU:C:1995:463, bod 142; zo 16. júla 1992, Legros a i. , C‑163/90, ECLI:EU:C:1992:326, bod 30; a z 2. februára 1988, Barra , 309/85, ECLI:EU: C:1988:42, bod 13. 672 Rozsudok Súdneho dvora zo 6. marca 2007, Meilicke a i. , C‑292/04, ECLI:EU:C:2007:132, body 35 a 36. Pozri aj rozsudky Súdneho dvora zo 17. februára 2005, Linneweber a Akritidis , C-453/02, ECLI:EU:C:2005:92, bod 42; a z 23. mája 2000, Buchner a i. , C‑104/98, ECLI:EU:C:2000:276, bod 39. 673 Rozsudok Súdneho dvora z 10. júla 2014, Impresa Pizzarotti , C‑213/13, ECLI:EU:C:2014:2067, body 60 a 62. Pozri aj rozsudok Súdneho dvora z 29. júla 2019, Hochtief Solutions Magyarországi Fióktelepe , C‑620/17, ECLI:EU:C:2019:630, bod 60. 674 Ibid. 675 Rozsudok Súdneho dvora z 10. júla 2014, Impresa Pizzarotti , C‑213/13, ECLI:EU:C:2014:2067, bod 64. 676 Rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Fallimento Olimpiclub , C‑2/08, ECLI:EU:C:2009:506, bod 30. 677 Ibid., bod 31. 678 Pozri rozsudky Súdneho dvora zo 4. júna 2009, T-Mobile Netherlands a i. , C‑8/08, ECLI:EU:C:2009:343, bod 49; z 13. júla 2006, Manfredi , C‑295 až 298/04, ECLI:EU:C:2006:461, body 31 a 39; a z 1. júna 1999, Eco Swiss , C-126/97, ECLI:EU:C:1999:269, body 39 a 40.

103