ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

citne. 770 Takáto rozhodovacia prax je pritom v rozpore s vyhlásením členských štátov o prednosti pripojenom k Záverečnému aktu medzivládnej konferencie, ktorá prijala Lisabonskú zmluvu, lebo v plnej miere nerešpektuje prioritu práva Únie pred vnút- roštátnym právom „za podmienok ustanovených v… judikatúre Súdneho dvora EÚ“ . 771 Podľa nej sa totiž členský štát v zásade nemôže odvolávať na svoje ústavné právo s cieľom brániť účinkom úniových noriem na svojom území. 772 Hoci pohľad úniového práva na túto problematiku sa javí ako jednoznačný, určitú výnimku z doktríny prednosti by mohlo predstavovať ustanovenie čl. 4 ods. 2 prvej vety ZEÚ doplnené do zakladajúcich zmlúv Lisabonskou zmluvou, podľa ktorého „Únia rešpektuje rovnosť členských štátov pred zmluvami, ako aj ich národnú identitu, obsiahnutú v ich základných politických a ústav- ných systémoch vrátane regionálnych a miestnych samospráv“ . Na prvý pohľad sa totiž zdá, že ústavnými súdmi požadovaná ochrana materiálneho jadra ústavy sa týmto spôsobom premietla do znenia zakladajúcich zmlúv. Účinky tohto nového ustanovenia je však po- trebné objasniť na základe príslušnej judikatúry Súdneho dvora. 5.6.1 Pojem a miesto národnej identity v práve Únie Pojem „identita“ bol do zakladajúcich zmlúv doplnený Maastrichtskou zmluvou, ktorá okrem národnej identity členských štátov tiež spomínala identitu európsku. Zatiaľ čo posilnenie európskej identity mala zabezpečiť spoločná zahraničná a bezpečnostná politika Únie zahŕňajúca postupné vymedzenie spoločnej obrannej politiky, 773 národ- ná identita členských štátov, „ktorých systémy vládnutia sú založené na demokratických zásadách“ , mala byť zo strany Únie rešpektovaná. 774 Zásady spoločné členským štátom následne konkretizovala Amsterdamská zmluva, ktorá v tejto súvislosti menovala slobo- du, demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd a tiež právny štát. 775 Na rozdiel od predlisabonského znenia zakladajúcich zmlúv (t.j. čl. F ods. 1 ZEÚ v zne- ní Maastrichtskej zmluvy, resp. čl. 6 ods. 3 ZEÚ v znení Amsterdamskej zmluvy, ako aj Zmluvy z Nice) je v súčasnosti rozsah povinnosti Únie rešpektovať národnú identitu v prvej vete čl. 4 ods. 2 ZEÚ bližšie špecifikovaný, keďže sa výslovne viaže na základné politické a ústavné systémy členských štátov. Takúto úpravu príslušného ustanovenia prvýkrát navrhla v čl. I-5 ods. 1 Zmluva o Ústave pre Európu, ktorá však z dôvodu jej odmietnutia Francúzskom a Holandskom nakoniec nevstúpila do platnosti. 776 Rovnaké 770 OROSZ, L.: Ústavný systém Slovenskej republiky a ochrana ústavnosti po 30. januári 2019. In: Bratislavské právnické fórum 2020 : zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie . Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2020, s. 21. 771 Vyhlásenie č. 17 pripojené k záverečnému aktu medzivládnej konferencie, ktorá prijala Lisabonskú zmlu- vu podpísanú 13.12.2007, Ú. v. C 115, 09.05.2008, s. 344. 772 Rozsudok Súdneho dvora z 11. decembra 1970, Internationale Handelsgesellschaft , 11/70, ECLI:EU: C:1970:114, bod 3.

773 Preambula a čl. B ZEÚ v znení Maastrichtskej zmluvy. 774 Čl. F ZEÚ v znení Maastrichtskej zmluvy. (preklad autora) 775 Čl. 6 ods. 1 ZEÚ v znení Amsterdamskej zmluvy.

776 Pracovná skupina č. V Konventu, ktorý vypracoval návrh Zmluvy o Ústave pre Európu, formulovala vo svojej záverečnej správe zo 4. novembra 2002 (CONV 375/1/02 REV 1, s. 12) nasledovné odporúčanie, ktoré sa následne čiastočne premietlo do znenia čl. I-5 ods. 1: „Ustanovenie obsiahnuté v čl. 6 ods. 3 ZEÚ, podľa ktorého Únia rešpektuje národnú identitu členských štátov, by malo byť transparentnejšie upravené upres-

118