ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

na úniové normy z úradnej moci môže byť za určitých podmienok obmedzená zásadami non ultra petita a reformatio in peius , ktoré sú obsiahnuté v právnych predpisoch člen- ských krajín. Ďalej v súlade so zásadami právnej istoty a právoplatne rozhodnutej veci právo Únie vo všeobecnosti síce neukladá vnútroštátnym súdom povinnosť preskúmať a zrušiť súdne rozhodnutie, ktoré vychádzalo z nesprávneho výkladu úniovej normy, opak ale platí v prípade, keď vnútroštátne právo umožňuje preskúmanie konečného rozhodnutia a súčasne sú splnené viaceré ďalšie podmienky. Uvedené povinnosti, ktoré členským štátom ukladá zásada lojality, už na prvý po- hľad zachádzajú oveľa ďalej než záväzky vyplývajúce z bežných medzinárodných zmlúv. V zmysle argumentácie Súdneho dvora je takýto široký rozsah úniových povinností dô- sledkom povahy právneho poriadku Únie, ktorý vychádza z nezávislého prameňa tvore- ného zakladajúcimi zmluvami a vyznačuje sa najmä svojou prednosťou pred vnútroštát- nym právom členských krajín a priamym účinkom mnohých jeho ustanovení. S cieľom zaistiť užitočný účinok (franc. „effet utile“ ) práva Únie je pri každom úniovom ustanove- ní potrebné na základe jeho právnej povahy, kontextu a znenia zhodnotiť, či je spôsobilé vyvolať priame účinky vo vzťahoch medzi jednotlivcami a zakladať dotknutým osobám práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť. Základom takto koncipovaného úniového právneho systému spočívajúceho na vzájomne prepojených zásadách, pravidlách a práv- nych vzťahoch je predpoklad, že členské krajiny zdieľajú určité spoločné hodnoty vytvá- rajúce samotnú podstatu Únie. Práve tento predpoklad odôvodňuje existenciu zásady lojality vrátane rozsiahlych povinností z nej vyplývajúcich. Iným spôsobom nie je mož- né presvedčivo vysvetliť ďalekosiahle dôsledky členstva v Únii, ktoré formuloval Súdny dvor vo svojej judikatúre. Zásadu lojality preto možno považovať za kľúčový prvok pri zdôvodnení tých úniových záväzkov členských krajín smerujúcich k zabezpečeniu pl- nej účinnosti práva Únie, ktoré nie sú v zakladajúcich zmluvách výslovne vyjadrené. Súčasne prispieva k zachovaniu povahy právneho poriadku Únie, keďže lojálne spolu- pracujúce členské krajiny musia v prvom rade zabezpečiť, aby ich vnútroštátne predpisy či medzinárodné záväzky neohrozovali nezávislosť, účinnosť a jednotnosť uplatňovania práva Únie. Zásada lojality tiež zaväzuje jednotlivé vnútroštátne orgány zodpovedné za efektívnu implementáciu a aplikáciu úniových predpisov, bez ktorých súčinnosti roz- hodne nemožno dosiahnuť plný účinok práva Únie. Oproti rozsiahlym záväzkom vyplývajúcim z členstva v Únii stojí len veľmi obme- dzený počet výnimiek, ktorými členské štáty môžu odôvodniť nesplnenie svojich úni- ových povinností. Pokiaľ sú naplnené judikatúrou Súdneho dvora stanovené podmien- ky, tak členské štáty výnimočne nenesú zodpovednosť za nedodržanie svojich úniových záväzkov. Za ospravedlniteľné dôvody je potrebné považovať najmä tie, ktoré výslovne spomínajú zakladajúce zmluvy. V praxi významný je čl. 351 ods. 1 ZFEÚ umožňujúci členskému štátu dočasne plniť svoje záväzky vyplývajúce z medzinárodnej dohody, kto- rú uzatvoril s nečlenskou krajinou predtým, ako sa stal členom Únie, napriek tomu, že táto dohoda je nezlučiteľná so zakladajúcimi zmluvami. V súlade so zásadami medziná- rodného práva totiž členstvo v Únii nemá vplyv na povinnosti štátu rešpektovať práva tretích krajín a dodržiavať svoje záväzky vo vzťahu k nim. Na opačnej strane svojím pristúpením k Únii sa členský štát vzdáva možnosti využiť svoje práva, ktoré z týchto dohôd vyplývajú, ak sú v rozpore s jeho úniovými povinnosťami, a na základe čl. 351

142