ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

ods. 2 ZFEÚ sa zaväzuje podniknúť vhodné opatrenia smerujúce k odstráneniu ziste- ných nezlučiteľností. Ďalšiu výnimku z povinnosti dodržiavať právo Únie formuluje čl. 347 ZFEÚ, podľa ktorého členský štát môže jednostranne prijať opatrenia „v prípade vážnych vnútorných nepokojov ohrozujúcich verejný poriadok, v prípade vojny alebo váž- neho medzinárodného napätia vytvárajúceho vojnové nebezpečenstvo“ , ako aj za účelom, aby si „splnil záväzky, ktoré prijal s cieľom zachovať mier a medzinárodnú bezpečnosť“ . Takéto opatrenia môžu porušovať pravidlá vnútorného trhu za predpokladu, že sú pri- merané a po ich prijatí konzultované s ostatnými členskými štátmi. Ďalšie ospravedl- niteľné dôvody porušenia úniových záväzkov vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora. Patria medzi ne existencia vyššej moci, nutná obrana a stav núdze, ktoré môžu členským štátom dočasne brániť v plnení ich úniových povinností. Trvalá výnimka z transpozičnej povinnosti sa uplatňuje v prípade, že prebratie smernice osobitnými vnútroštátnymi opatreniami je zbytočné vzhľadom na všeobecný vnútroštátny právny rámec, existujúcu vnútroštátnu úpravu alebo geografické skutočnosti. Napriek zneniu čl. 4 ods. 2 prvej vety ZEÚ, ktorý prikazuje Únii rešpektovať ná- rodnú identitu členských krajín „obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch“ , nemožno ochranu národnej identity považovať za výnimku z povinnosti dodržiavať právo Únie. S prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora predmetné ustanovenie v súčasnosti neplní úlohu akejsi „únikovej klauzuly“ z úniových pravidiel. V ponímaní Súdneho dvora predstavuje národná identita predovšetkým legitímny záu- jem, ktorý môže odôvodniť vnútroštátne prekážky voľného pohybu. Súčasne je potrebné zohľadniť ju ako hodnotu Únie pri výklade ustanovení ukladajúcich členským krajinám povinnosti, čo môže viesť k zúženiu rozsahu ich úniových záväzkov. Z pohľadu národ- ných ústavných súdov je kľúčová najmä otázka spôsobu vymedzenia chránenej národnej identity, ako aj miera, v akej Súdnemu dvoru prislúcha preskúmavať opatrenia prijaté členským štátom na účely jej ochrany. V tejto súvislosti sa ako správny javí návrh ge- nerálnej advokátky Kokott rozlišovať medzi základným vyjadrením národnej identity obsiahnutej v národnom ústavnom systéme a ostatnými ústavnými pravidlami. Hoci ju- dikatúra Súdneho dvora na tieto otázky zatiaľ neponúka jednoznačné odpovede, javí sa ako veľmi nepravdepodobné, že v blízkej budúcnosti dôjde k prehodnoteniu koncepcie ponímania prednosti, ktorá priznáva právu Únie prioritu tiež pred národným ústavným právom. V takom prípade by sa totiž z ústavných predpisov stali nástroje umožňujúce členským štátom oslobodiť sa od svojich úniových záväzkov. Spochybnenie absolútnej prednosti práva Únie ako základného piliera úniového právneho poriadku z dôvodu ochrany národnej identity by v konečnom dôsledku mohlo predstavovať vytiahnutie kartičky z pomyselného „domčeka z karát“ spomenutého v úvode tejto práce. Na opač- nej strane v kontexte politicko-spoločenského vývoja v jednotlivých členských štátoch nemožno poprieť potrebu lojálneho dialógu o týchto otázkach. Vzhľadom na povahu úniového právneho poriadku Únie a charakter z neho vy- plývajúcich záväzkov členských štátov je potreba lojálnej spolupráce v rámci Únie evidentná. Napokon, potvrdzujú ju tiež doterajšie skúsenosti z integračného procesu v rámci Európskych spoločenstiev a neskôr Únie. Napredovanie či naopak stagnácia tohto procesu sa vždy odvíjala od miery spolupráce jednotlivých aktérov. S prihliadnu- tím na význam Únie pre členské štáty pri napĺňaní cieľov ich spoločného záujmu, ako

143