ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

zabezpečiť úplný účinok úniových noriem a chrániť práva, ktoré právo Únie priznáva jednotlivcom. 127 Za týmto účelom sú všetky vnútroštátne súdne orgány povinné z vlast- nej iniciatívy uplatniť priamo účinné právo Únie a v čo najväčšej možnej miere vykladať vnútroštátne právo v súlade s požiadavkami úniového právneho poriadku. 128 Ak dospejú k záveru, že eurokonformný výklad nie je možný, nesmú uplatniť s právom Únie nezlu- čiteľné vnútroštátne predpisy, ale v súlade s úniovou zásadou lojality sú povinné v plnom rozsahu priamo aplikovať ustanovenia úniového práva. 129 Podradenie primárneho práva Únie pod čl. 7 ods. 5 Ústavy SR preto vedie k nežiaducemu výsledku, keď stavia vnút- roštátny súd do pozície, v ktorej sa musí rozhodnúť postupovať buď podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy SR, alebo eurokonformne v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora. 130 Z vyššie uvedeného teda vyplýva potreba upustiť od doslovného výkladu pojmu „právne záväzné akty“, použitom v druhej vete čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, a interpretovať dané ustanovenie eurokonformne tým spôsobom, že sa vzťahuje na celý právny poria- dok Únie. V opačnom prípade by totiž postup vymedzený v čl. 144 ods. 2 Ústavy SR predstavoval prekážku plnej účinnosti práva Únie z dôvodu, že riešenie rozporu medzi úniovým a vnútroštátnym ustanovením by vyhradzoval inému orgánu ako vnútroštátne- mu súdu, ktorý zabezpečuje uplatnenie práva Únie. 131 Túto skutočnosť pravdepodobne zohľadnil Ústavný súd SR, keď konštatoval, že hoci: „pojem „Právne záväzné akty“… môže vyvolávať problémy súvisiace s určením jeho presného rozsahu, možno nepochybne for- mulovať záver, že právne záväzným aktom je aj Zmluva o fungovaní EÚ“ . 132 Následne zdôraznil, že „prostredníctvom… čl. 7 ods. 2 ústavy sa… vytvorila v rámci domácej ús- tavnej úpravy osobitná subkategória medzinárodných zmlúv, k špecifickým a odlišujúcim znakom ktorých patrí to, že ide o zmluvy, ktorými Slovenská republika preniesla výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu“ . 133 Do tejto subkategórie zaradil „Zmluvu o pristúpení (SR k EÚ) a jej prostredníctvom [Zmluvu o fungovaní EÚ] a Zmluvu o EÚ…“ . 134 V súvislosti s oprávnením všeobecných súdov iniciovať konanie podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR z dôvodu ich pochybností o zlučiteľnosti vnútroštátnych právnych noriem so zmluvami primárneho práva Únie Ústavný súd SR „so zreteľom na uplatňovanie zásady prednosti práva Európskej únie“ odkázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci Simmenthal. 135 Napriek zneniu čl. 130 ods. 1 Ústavy SR všeobecné súdy 127 Rozsudky Súdneho dvora z 19. novembra 1991, Francovich a Bonifaci , C-6 a 9/90, ECLI:EU:C:1991:428, bod 32; a z 28. júna 2001, Larsy , C-118/00, ECLI:EU:C:2001:368, bod 52. 128 Rozsudky Súdneho dvora z 18. júla 2007, Lucchini , C-119/05, ECLI:EU:C:2007:434, bod 60; a z 27. októbra 2009, ČEZ , C-115/08, ECLI:EU:C:2009:660, bod 138. 129 Rozsudok Súdneho dvora z 27. októbra 2009, ČEZ , C-115/08, ECLI:EU:C:2009:660, bod 138. Pozri ďalej najmä rozsudky Súdneho dvora zo 4. februára 1988, Murphy a i. , 157/86, ECLI:EU:C:1988:62, bod 11; a z 26. septembra 2000, Engelbrecht , C-262/97, ECLI:EU:C:2000:492, body 38 až 40. 130 Pozri najmä rozsudok Súdneho dvora z 9. marca 1978, Simmenthal , 106/77, ECLI:EU:C:1978:49, body 21 až 24. 131 Pozri napr. rozsudok Súdneho dvora zo 4. decembra 2018, Minister for Justice and Equality a Commissi-

oner of the Garda Síochána , C‑378/17, ECLI:EU:C:2018:979, body 35 až 37. 132 Nález Ústavného súdu SR z 26. januára 2011, sp. zn. PL. ÚS 3/09, s. 76.

133 Ibid., s. 76 a 77. 134 Ibid., s. 77 a 78. 135 Ibid., s. 78 a 79. Konkrétne odkázal Ústavný súd SR na body 17 a 24 rozsudku Súdneho dvora z 9. mar-

29