ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

a subjektom, ktoré sa líšia od jednotlivcov, a musia byť považované za štátne buď preto, že ide o právnické osoby verejného práva, ktoré sú súčasťou štátu v širokom zmysle slova, či preto, že podliehajú alebo sú kontrolované orgánom verejnej moci, alebo preto, že takýto orgán ich poveril plnením úlohy vo verejnom záujme a na tento účel im boli udelené uvedené mimoriadne právomoci“ . 157 V tejto súvislosti je nepodstatné, v akom postavení vystupuje členský štát, „či ako zamestnávateľ alebo ako verejný orgán“ , 158 keďže v oboch prípadoch je potrebné „zabrániť tomu, aby nejaký štát mohol mať výhodu z jeho vlastného nesplnenia práva [Únie] “ . 159 Z rovnakého dôvodu štát nikdy nemôže požadovať plnenie povinností, ktoré jednotlivcom vyplývajú zo smernice, pokiaľ túto vôbec alebo správne neprebral do vnútroštátneho práva. Na opačnej strane za kontroverzné sa považuje vylúčenie pria- meho účinku smerníc v horizontálnych vzťahoch, t.j. medzi súkromnoprávnymi sub- jektmi. Príslušná judikatúra Súdneho dvora totiž vo výsledku vedie k nerovnosti zaob- chádzania v rámci Únie, keďže miera ochrany úniových práv jednotlivca závisí od toho, či si členský štát splnil svoju transpozičnú povinnosť, a pokiaľ nesplnil, tiež od vzťahu, v akom má daný jednotlivec záujem sa svojich práv dovolávať, t.j. voči štátu alebo inému jednotlivcovi. Niektorí autori kriticky hodnotia najmä odlišný režim v prípade zaklada- júcich zmlúv, ktorých ustanovenia môžu mať úplný priamy účinok. 160 Predpokladom ich priameho účinku je, že „ukladajú členským štátom presne vymedzenú povinnosť, ktorá nevyžaduje prijatie žiadneho ďalšieho aktu či už inštitúciou [Únie] , alebo členskými štátmi, a nenecháva im na účely jej vykonania žiadnu možnosť voľnej úvahy“ . 161 V tejto súvislosti je zaujímavá novšia judikatúra Súdneho dvora, hoci nemení zá- kladné pravidlo, podľa ktorého „smernica nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, tak- že sa na smernicu ako takú voči nemu nemožno odvolávať“ . 162 Pripúšťa totiž uplatnenie pravidiel smernice voči súkromnoprávnym subjektom prostredníctvom priameho účin- ku zásady zákazu diskriminácie na základe veku. Ak totiž smernica, ktorá bola prijatá s cieľom uľahčiť uplatňovanie tejto všeobecnej zásady práva Únie, nebola v stanovenej lehote správne prebratá do vnútroštátneho právneho poriadku, a eurokonformný výklad príslušnej vnútroštátnej právnej úpravy nie je možný, prichádza do úvahy priama apli- kácia úniovej zásady vo forme konkretizovanej touto smernicou. 163 Podmienkou však je, aby sporná vnútroštátna úprava spadala do oblasti upravovanej smernicou a v da- 157 Rozsudok Súdneho dvora z 25. marca 2021, Balgarska Narodna Banka , C‑501/18, ECLI:EU:C:2021:249, bod 71. Pozri aj rozsudky Súdneho dvora z 22. marca 2018, Anisimovienė a. i. , C‑688/15 až C‑109/16, ECLI:EU:C:2018:209, bod 109; a z 10. októbra 2017, Farrell , C‑413/15, ECLI:EU:C:2017:745, body 32 až 34. 158 Rozsudok Súdneho dvora z 24. januára 2012, Dominguez , C-282/10, ECLI:EU:C:2012:33, bod 38. Pozri aj rozsudky Súdneho dvora zo 14. septembra 2000, Collino a Chiappero , C‑343/98, ECLI:EU:C:2000:441, bod 22; z 12. júla 1990, Foster a i. , C‑188/89, ECLI:EU:C:1990:313, bod 17; a z 26. februára 1986, Marshall , 152/84, ECLI:EU:C:1986:84, bod 49. 159 Rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 1994, Faccini Dori , C‑91/92, ECLI:EU:C:1994:292, bod 22. 160 Pozri napr. FISCHER, H. G.: Europarecht in der offentlichen Verwaltung. 1. vyd. München : C. H. Beck, 1997, s. 95 a 96; alebo HALTERN, U. R.: Europarecht: Dogmatik im Kontext. 1. vyd. Tübingen : Mohr Siebeck, 2005, s. 299. 161 Rozsudok Súdneho dvora zo 4. decembra 1974, Van Duyn , 41/74, ECLI:EU:C:1974:133, bod 6. Pozri aj rozsudok Súdneho dvora z 5. februára 1963, Van Gend en Loos , 26/62, ECLI:EU:C:1963:1. 162 Rozsudok Súdneho dvora z 19. januára 2010, Kücükdeveci , C‑555/07, ECLI:EU:C:2010:21, bod 46. 163 Ibid., body 48 až 51.

33