ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

k otázke priameho účinku niektorej dohody pritom nepredstavujú porušenie reciprocity pri vykonávaní dohody. 172 Súdny dvor formuloval vo svojej judikatúre dve základné podmienky priameho účinku v právnom poriadku Únie. Prvou je spôsobilosť medziná- rodnej dohody ako takej zakladať práva či povinnosti pre jednotlivcov, ktorú je potrebné posudzovať na základe znenia, charakteru a štruktúry samotnej dohody, a druhou do- statočná presnosť a nepodmienenosť konkrétnych zmluvných ustanovení obsahujúcich jasné a presné povinnosti, ktorá musí byť hodnotená s prihliadnutím na predmet, cieľ a kontext dohody. 173 Pokiaľ ide o horizontálny priamy účinok zmluvných ustanovení, jeho priznanie pripúšťa judikatúra Súdneho dvora, hoci len implicitne. 174 2.1.3 Zásada bezprostrednej uplatniteľnosti V súlade so zásadou bezprostrednej uplatniteľnosti (použiteľnosti) práva Únie sa každá úniová právna norma automaticky, t.j. bez recepčnej normy stáva súčasťou práva aplikovateľného na území členských štátov. Vzhľadom na nezávislosť úniového právne- ho poriadku sa ustanovenia práva Únie len začleňujú do právnych poriadkov všetkých členských štátov bez toho, aby stratili svoju úniovú identitu. 175 Charakter práva Únie, ktorý určujú najmä jeho základné vlastnosti, tak vylučuje možnosť preberania úniových právnych noriem do vnútroštátnych právnych poriadkov. Bezprostredná aplikovateľnosť úniových noriem je totiž základným predpokladom ich prednosti, ako aj prípadného priameho účinku. Automatickým dôsledkom nadobudnutia účinnosti úniových noriem vo vzťahu k vnútroštátnemu právu je preto „nielen strata použiteľnosti každého existujúceho ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi (v) rozpore, ale… aj zabránenie zavede- nia nových vnútroštátnych legislatívnych aktov, ktoré sú nezlučiteľné s normami [Únie] “ . 176 Národná právna úprava vzťahu vnútroštátneho a úniového práva by mala rešpektovať tieto charakteristické znaky právneho poriadku Únie, ktorý pramení zo zakladajúcich zmlúv „ako nezávislého zdroja práva“ . 177 Bezprostredná aplikovateľnosť úniových noriem tak vyžaduje uplatnenie monistického prístupu s prednosťou úniového práva. Zakázané sú akékoľvek vnútroštátne opatrenia, ktoré zakrývajú úniový pôvod práv a povinností vyplývajúcich z právneho poriadku Únie, alebo iným spôsobom ovplyvňujú právomoc 172 Rozsudok Súdneho dvora z 26. októbra 1982, Kupferberg , 104/81, ECLI:EU:C:1982:362, bod 18. 173 Návrhy generálneho advokáta Madura prednesené 20. februára 2008, FIAMM a i. , C‑120 a 121/06 P, ECLI:EU:C:2008:98, bod 27, ktorý poukazuje na rozsudky Súdneho dvora z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i. , C-366/10, ECLI:EU:C:2011:864, bod 39; zo 14. decem- bra 2000, Dior a i. , C-300/98, ECLI:EU:C:2000:688, bod 42; zo 16. júna 1998, Racke , C‑162/96, ECLI:EU:C:1998:293, bod 31; z 30. septembra 1987, Demirel , 12/86, ECLI:EU:C:1987:400, bod 14; z 26. októbra 1982, Kupferberg , 104/81, ECLI:EU:C:1982:362, body 22 a 23; a z 29. apríla 1982, Pabst & Richarz KG , 17/81, ECLI:EU:C:1982:129, bod 27. 174 Pozri LYSINA, P.: Medzinárodná zmluva ako nástroj vonkajšej činnosti Európskej únie. 1. vyd. Brati- slava : Wolters Kluwer, 2018, s. 288, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozsudky Súdneho dvora z 29. marca 2012, Kahveci a Inan , C-7 a 9/10, ECLI:EU:C:2012:180; z 12. apríla 2005, Simutenkov , ECLI:EU:C:2005:213; a z 8. mája 2003, Deutscher Handballbund , C-438/00, ECLI:EU:C:2003:255. 175 Rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1964, Costa proti ENEL , 6/64, ECLI:EU:C:1964:66. Karas a Králik hovoria v tejto súvislosti o pričlenení práva Únie k vnútroštátnemu právu. Pozri KARAS, V., KRÁLIK, A.: Právo Európskej únie. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 128. 176 Rozsudok Súdneho dvora z 9. marca 1978, Simmenthal , 106/77, ECLI:EU:C:1978:49, bod 17. 177 Rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1964, Costa proti ENEL , 6/64, ECLI:EU:C:1964:66.

35