ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

Súdneho dvora rozhodovať o otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie či platnosti úniových aktov. 178 Členské štáty najmä nesmú do vnútroštátnych právnych poriadkov preberať nariadenia, ktoré sú podľa čl. 288 ods. 2 ZFEÚ priamo uplatniteľné, keďže by tým ohrozili ich vzájomnú a jednotnú aplikáciu v rámci Únie. 179 Táto priama uplatniteľ- nosť znamená, že nadobudnutie účinnosti nariadenia a jeho uplatňovanie v prospech či proti právnym subjektom nie je závislé od žiadneho opatrenia vnútroštátneho práva. 180 Pri smerniciach sa od členských štátov síce vyžaduje ich prebratie do vnútroštátnych právnych predpisov, to však nemožno považovať za recepciu právnej normy podľa du- alistickej koncepcie, keďže aj netransponovaná smernica môže za určitých podmienok vyvolať na vnútroštátnej úrovni bezprostredné právne účinky. 181 2.1.4 Zásada nepriameho účinku Povinnosť zaručiť plný účinok úniových právnych noriem, ktorá sa vzťahuje na všet- ky orgány aplikácie práva členskej krajiny, predpokladá, že tieto orgány, v rozsahu ich voľnej úvahy priznanej vnútroštátnym právom, interpretujú a uplatňujú ustanovenia vnútroštátneho právneho poriadku v súlade s požiadavkami práva Únie. 182 Tento závä- zok vykladať vnútroštátne predpisy v súlade s úniovým právom (t.j. eurokonformne) je obsiahnutý v systéme zakladajúcich zmlúv a tvorí podstatu zásady nepriameho účinku práva Únie. 183 Vnútroštátnym orgánom preto prislúcha urobiť „všetko, čo je v ich prá- vomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním uzna- né, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť“ každého záväzného pravidla práva Únie. 184 Zásada nepriameho účinku sa teda uplatňuje nielen v súvislosti s vnútroštátnymi predpismi osobitne prijatými na vykonanie práva Únie, ale v prípade akéhokoľvek ustanovenia právneho poriadku členskej krajiny, a tiež judikatúry vnútroštátnych súdov. 185 Prípadný priamy účinok úniovej právnej normy pritom nemá vplyv na jej nepriamy účinok, ktorý sa uplatňuje pri aplikácii vnútroštátneho práva tak v horizontálnych, ako aj vertikál- nych vzťahoch. Významnú úlohu plní najmä vo vzťahu ku smerniciam, ktoré majú priamy účinok len výnimočne. V tejto súvislosti je vnútroštátny súd povinný vykladať celé vnútroštátne právo „v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel predmet- nej smernice“ s cieľom dosiahnuť výsledok ňou sledovaný. 186 Je pritom nepodstatné, či 178 Rozsudok Súdneho dvora z 10. októbra 1973, Variola , 34/73, ECLI:EU:C:1973:101, bod 11. 179 Ibid., body 10 a 15. 180 Ibid., bod 10. 181 Na to upozorňujú SIMAN, M., SLAŠŤAN, M.: Právo Európskej únie (inštitucionálny systém a právny poriadok Únie s judikatúrou) . 1. vyd. Bratislava : Euroiuris, 2012, s. 365. 182 Rozsudok Súdneho dvora z 18. decembra 2007, Frigerio Luigi , C-357/06, ECLI:EU:C:2007:818, bod 28. 183 Pozri rozsudky Súdneho dvora z 15. apríla 2008, Impact , C-268/06, ECLI:EU:C:2008:223, bod 99; zo 4. júla 2006, Adeneler a i. , C-212/04, ECLI:EU:C:2006:443, bod 109; a z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i. , C‑397 až 403/01, ECLI:EU:C:2004:584, bod 114. 184 Rozsudok Súdneho dvora z 15.apríla 2008, Impact , C-268/06, ECLI:EU:C:2008:223, bod 101. 185 Rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 2000, Centrosteel , C-456/98, ECLI:EU:C:2000:402, bod 17. 186 Rozsudok Súdneho dvora zo 4. júla 2006, Adeneler a i. , C-212/04, ECLI:EU:C:2006:443, bod 108. Pozri aj rozsudky Súdneho dvora z 15. apríla 2008, Impact , C-268/06, ECLI:EU:C:2008:223, bod 101; a z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i. , C‑397 až 403/01, ECLI:EU:C:2004:584, body 113.

36