ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

Pokiaľ ide o právomoci, ktoré neboli v zakladajúcich zmluvách na Úniu prenese- né, tie zostávajú výlučnými právomocami členských štátov. 259 V súvislosti s vybranými oblasťami zakladajúce zmluvy dokonca zdôrazňujú, že „sa nedotýkajú (ich) úpravy“ , 260 resp. že zostávajú „vo výlučnej zodpovednosti každého členského štátu“ . 261 Pri vykonávaní týchto zostatkových právomocí však členské štáty zaväzuje zásada lojálnej spolupráce zakotvená v čl. 4 ods. 3 ZEÚ, ktorá v prípade spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky nachádza svoje osobitné vyjadrenie v čl. 24 ods. 3 ZEÚ. Zásada lojality sa to- tiž „uplatňuje vo všeobecnosti a nie je závislá… ani od prípadného práva členských štátov uzatvárať záväzky s tretími štátmi“ . 262 Podľa Súdneho dvora „skutočnosť, že záležitosť patrí do právomoci členských štátov… nebráni v situáciách patriacich do práva Únie tomu, že dot- knuté vnútroštátne pravidlá musia dodržiavať právo Únie“ . 263 Právny poriadok Únie preto ukladá členským štátom povinnosť, aby vykonávali svoje právomoci v súlade s úniový- mi pravidlami. 264 Výkon týchto zostatkových právomocí predovšetkým nesmie ohroziť úplný účinok zakladajúcich zmlúv, ani dosiahnutie ich cieľov. 265 To platí aj pri prijímaní právnej úpravy v oblastiach, ktoré tradične spadajú do výlučnej pôsobnosti jednotlivých členských krajín. Takouto oblasťou je napríklad úprava štátneho občianstva, a to nap- riek tomu, že definovanie podmienok jeho nadobudnutia či straty patrí nielen podľa úniového, ale aj medzinárodného práva do právomoci každého štátu. 266 Podobne pri zabezpečovaní národnej bezpečnosti síce prislúcha členským krajinám značná miera voľnosti pri voľbe opatrení, ktoré považujú za potrebné, avšak ani tieto nesmú úplne 259 Túto skutočnosť zdôrazňuje aj znenie čl. 5 ods. 2 ZEÚ. 260 Pozri čl. 345 ZFEÚ, podľa ktorého: „Zmluvy sa nedotýkajú úpravy vlastníckych vzťahov uplatňovanej v členských štátoch.“ 261 Pozri poslednú vetu čl. 4 ods. 2 ZEÚ, podľa ktorej: „Predovšetkým národná bezpečnosť ostáva vo výlučnej zodpovednosti každého členského štátu.“ 262 Rozsudok Súdneho dvora z 2. júna 2005, Komisia proti Luxembursku , C-266/03, ECLI:EU:C:2005:341, bod 58. 263 Rozsudok Súdneho dvora z 2. marca 2010, Rottmann , C-135/08, ECLI:EU:C:2010:104, bod 41. 264 Pozri rozsudky Súdneho dvora z 12. septembra 2006, Španielsko proti Spojenému kráľovstvu , C-145/04, ECLI:EU:C:2006:543, bod 78, v súvislosti s vnútroštátnym vymedzením okruhu osôb s právom voliť a byť volený vo voľbách do Európskeho parlamentu; z 12. júla 2005, Schempp , C-403/03, ECLI:EU:C:2005:446, bod 19, v súvislosti s vnútroštátnymi pravidlami týkajúcimi sa priameho zdaňo- vania; z 2. októbra 2003, Garcia Avello , C-148/02, ECLI:EU:C:2003:539, bod 25, v súvislosti s vnút- roštátnymi pravidlami upravujúcimi priezvisko osoby; ako aj z 24. novembra 1998, Bickel a Franz , C-274/96, ECLI:EU:C:1998:563, bod 17, v súvislosti s vnútroštátnou úpravou trestného práva hmot- ného a procesného. 265 Pozri rozsudky Súdneho dvora z 25. júla 1991, Factortame a i. , C-221/89, ECLI:EU:C:1991:320, body 13 a 14; ďalej z 21. júna 1988, Komisia proti Grécku , 127/87, ECLI:EU:C:1988:331, bod 7; ako aj zo 07. júna 1988, Grécko proti Komisii , 57/86, ECLI:EU:C:1988:284, bod 9. 266 Napr. z rozsudku Súdneho dvora z 2. marca 2010, Rottmann , C-135/08, ECLI:EU:C:2010:104, body 41 až 45, ako aj 56 a 57, vyplýva, že pôsobnosť práva Únie sa vzťahuje na proces odnímania štátneho ob- čianstva členskej krajiny, pokiaľ môže viesť k strate statusu občana Únie. K povinnosti členských krajín dodržiavať právo Únie pri výkone svojich právomocí v oblasti štátneho občianstva pozri ďalej rozsudky Súdneho dvora z 19. októbra 2004, Zhu a Chen , C-200/02, ECLI:EU:C:2004:639, bod 37; z 20. feb- ruára 2001, Kaur , C‑192/99, ECLI:EU:C:2001:106, bod 19; z 11. novembra 1999, Mesbah , C-179/98, ECLI:EU:C:1999:549, bod 29; ako aj zo 7. júla 1992, Micheletti a i. , C-369/90, ECLI:EU:C:1992:295, bod 10.

48