ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

1. Úvod V roku 1962 predložil holandský správny súd rozhodujúci ako odvolací súd v da- ňových sporoch Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa priamej uplatniteľ- nosti ustanovenia Zmluvy o založení EHS. Jeho otázka konkrétne znela, či sa príslušníci členských štátov môžu na základe tohto ustanovenia dovolávať individuálnych práv pred vnútroštátnymi súdmi. Vlády Holandska aj Belgicka právomoc Súdneho dvora namie- tali z dôvodu, že „návrh… sa netýka výkladu, ale uplatňovania Zmluvy (o založení EHS) v rámci holandského ústavného práva (a) Súdny dvor podľa nich najmä nemá právomoc vyslovovať sa o prípadnom uznaní prednosti ustanovení (tejto) zmluvy… pred holandskými právnymi predpismi, ako aj pred inými zmluvami, ktoré Holandsko uzavrelo a stali sa súčas- ťou holandského vnútroštátneho práva“ . 1 Podľa ich názoru prislúchalo riešenie tejto otázky preto výlučne vnútroštátnym súdom. Súdny dvor síce potvrdil, že otázka uplatňovania Zmluvy o založení EHS podľa právnych pravidiel členskej krajiny zostáva vecou vnút- roštátnych súdov, na strane druhej označil uvedený argument za neopodstatnený, keďže jeho úlohou je len podať výklad ustanovení tejto zmluvy, a to tiež vzhľadom na jeho účinky voči jednotlivcom. Po zohľadnení povahy, systematiky a znenia Zmluvy o zalo- žení EHS dospel Súdny dvor k záveru, že „Spoločenstvo ustanovuje nový právny poriadok medzinárodného práva, v prospech ktorého štáty obmedzili, hoci vo vymedzených oblastiach, svoje zvrchované práva a ktorých subjektmi sú nielen členské štáty, ale rovnako aj ich štát- ni príslušníci“ . 2 Preto ustanovenia zakladajúcich zmlúv môžu za určitých podmienok vytvárať priame účinky a priznávať „individuálne práva, ktoré vnútroštátne súdy musia chrániť“ . 3 Doktrína priameho účinku sformulovaná v rozhodnutí logicky predpokladá nadradenosť komunitárneho (teraz úniového) práva pred vnútroštátnymi predpismi. V opačnom prípade by tieto predpisy mohli jednotlivcom brániť v tom, aby sa dovolá- vali svojich individuálnych práv založených na práve Spoločenstva (v súčasnosti Únie). Súdny dvor sa ale v tomto rozhodnutí k zásade prednosti ešte výslovne nevyjadril, keďže holandská ústava aj tak priznávala samovykonateľným medzinárodným zmluvám pred- nosť pred vnútroštátnym právom. 4 O necelý rok po vydaní rozsudku predložil milánsky zmierovací sudca rozhodu- júci v prvom a zároveň poslednom stupni vo veciach s nízkou hodnotou sporu pre- judiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu ustanovení Zmluvy o založení EHS za účelom posúdenia zlučiteľnosti talianskej právnej úpravy s komunitárnymi pravidlami ochrany hospodárskej súťaže. V tomto prípade vláda Talianska vzniesla „námietku „absolútnej neprípustnosti“… pretože (podľa jej názoru) vnútroštátny súd, ktorý je povinný uplatňovať vnútroštátne právo“ nemôže využiť inštitút prejudiciálneho konania. 5 Pri zdôvodnení prednosti ustanovení zakladajúcich zmlúv pred vnútroštátnymi predpismi Súdny dvor poukázal na to, že „na rozdiel od bežných medzinárodných zmlúv si Zmluva (o založe- 1 Rozsudok Súdneho dvora z 5. februára 1963, Van Gend en Loos , 26/62, ECLI:EU:C:1963:1. 2 Ibid. 3 Ibid. 4 Návrhy generálneho advokáta Roemera prednesené 12. decembra 1962, Van Gend en Loos , 26/62, ECLI:EU:C:1962:42. 5 Rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1964, Costa proti ENEL , 6/64, ECLI:EU:C:1964:66.

5