ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

ní) EHS vytvorila svoj vlastný právny poriadok, nadobudnutím účinnosti Zmluvy sa ten- to právny poriadok stal súčasťou právnych poriadkov členských štátov a je záväzný pre ich súdy“ . 6 Prípadné nezohľadnenie tejto „špecifickej a jedinečnej povahy“ komunitárneho práva zo strany vnútroštátnych súdov, ktoré pramení „zo Zmluvy ako nezávislého zdroja práva“ , by viedlo k spochybneniu právneho základu samotného Spoločenstva (v súčas- nosti Únie). 7 Členské štáty preto nesmú prijať opatrenie, ktoré je v rozpore s komu- nitárnym právnym poriadkom. V prípade porušenia tejto povinnosti „nemôže byť… (takéto opatrenie) záväzné a účinné pre uvedený právny poriadok“ . 8 Súdny dvor ďalej zdôraznil, že bez ohľadu na akékoľvek vnútroštátne predpisy je mechanizmus prejudi- ciálneho konania vždy uplatniteľný v situácii, keď pred vnútroštátnym súdom vyvstane otázka týkajúca sa výkladu ustanovení Zmluvy EHS. Vo výsledku tak Súdny dvor prvý- krát výslovne potvrdil prednosť komunitárneho práva pred vnútroštátnymi predpismi a ďalej poukázal na podstatné charakteristické znaky tohto nového právneho poriadku vytvoreného zakladajúcimi zmluvami, ktoré odôvodňujú jeho nezávislosť od vnútroštát- neho aj medzinárodného práva. Uvedené dve pravdepodobne najznámejšie rozhodnutia Súdneho dvora poskytujú príležitosť názorne poukázať na to, ako judikatúra súdov Únie dotvára úniový právny poriadok. Okrem základných vlastností či aplikačných zásad práva Únie boli týmto spô- sobom postupne sformulované ďalšie pravidlá, ktoré obsahujú množstvo rôznorodých požiadaviek na členské krajiny. Návrhy či pripomienky nielen dotknutých, ale často aj ďalších členských štátov, predložených v rámci konaní pred Súdnym dvorom sa pri- tom spravidla vyznačovali tým, že odmietali extenzívny výklad ustanovení zakladajúcich zmlúv, ktorý by vo vzťahu k nim potvrdil oveľa širšie úniové povinnosti, ako vyplývali z ich doslovného znenia. Je trochu paradoxné, že pri zdôvodnení členskými štátmi spo- chybňovaného výkladu Súdny dvor poukazoval na povahu, systematiku či ciele zakla- dajúcich zmlúv, ktorých znenie malo odzrkadľovať vôľu zmluvných strán. Členské štáty týmto spôsobom akoby namietali, že uzatvorením zakladajúcich zmlúv nemali v úmysle preniesť svoje suverénne právomoci na Úniu až v takom rozsahu, ako vyplýva z výkla- du zmluvných ustanovení podaného Súdnym dvorom. Judikatúru Súdneho dvora ale nakoniec vždy akceptovali, keďže následne nepristúpili k revízii zakladajúcich zmlúv zahŕňajúcej vypustenie, pozmenenie či doplnenie takých ustanovení, ktoré by Súdnym dvorom formulované pravidlá zásadným spôsobom menili, prípadne úplne rušili. Práve naopak, postupom času upravili viaceré nejasné ustanovenia zakladajúcich zmlúv tak, že zohľadnili judikatúru Súdneho dvora. Spomínané dve rozhodnutia ďalej poukazujú na dôležitú úlohu Súdneho dvora pri formovaní práva Únie s dosahom na európsky integračný proces. Vo svojej rozhodovacej činnosti sa Súdny dvor totiž neobmedzil len na kontrolu dodržiavania úniového práva, ale prostredníctvom teleologického výkladu zakladajúcich zmlúv priznal úniovým právnym normám ďalekosiahle účinky vo vnút- roštátnych právnych poriadkoch, čím prispel k rýchlejšej a hlbšej integrácii členských štátov. Súdny dvor svojou judikatúrou tiež ovplyvnil rozdelenie právomocí medzi Úniu

Ibid. Ibid. Ibid.

6

7

8

6