ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

a členské štáty, keď pri posudzovaní a rozhodovaní sporov o právomoc vykladal usta- novenia zakladajúcich zmlúv spravidla v prospech širokej pôsobnosti úniového práva. Aké je teda súčasné postavenie členských štátov v právnom systéme Únie? Napriek autoritatívnemu postaveniu Súdneho dvora zostávajú „pánmi (zakladajúcich) zmlúv“ (angl. „Master of Treaties“ ), keďže jedine oni sami ich môžu na základe jednomyseľného rozhodnutia meniť či dopĺňať. V súlade so zásadou prenesenia právomocí tak disponu- jú právomocou rozhodovať o deľbe právomocí medzi Úniou a členskými štátmi (tzv. Kompetenz-Kompetenz ). Tiež sa môžu odhodlať k tomu, že pro futuro negujú právomoc súdov Únie alebo zúžia rozsah svojich úniových povinností. V skutočnosti je však viac ako otázne, či sú naozaj schopní základné pravidlá fungovania právneho systému Únie meniť. Šanca na dosiahnutie jednomyseľnosti v obzvlášť citlivých otázkach je totiž len čistou teóriou. Záujmy jednotlivých, medzičasom značne početných členských krajín, sú príliš rôznorodé. Je to pravdepodobne aj dôvod, pre ktorý neboli schopné ich judi- katúru prelomiť, aj napriek častým námietkam predloženým v konaniach pred súdmi Únie. Odhliadnuc od toho by úspešné snahy o dezintegráciu členských štátov čo i len v niektorých oblastiach s najväčšou pravdepodobnosťou znamenali rozpad Únie ako takej. Vlastný právny poriadok Únie je v tomto ohľade možné vnímať ako „domček z karát“. Od vzniku Európskych spoločenstiev v päťdesiatych rokoch minulého storočia bol nepretržite budovaný na základe niekoľkokrát revidovaných zakladajúcich zmlúv, dopĺňaný Úniou uzatvorenými medzinárodnými dohodami či nespočetnými úniovými predpismi, ale tiež systematicky dotváraný rozsiahlou rozhodovacou činnosťou súdov Únie. Snaha meniť ustálené úniové pravidlá by preto znamenala spochybnenie samot- ného základu Únie a následne pád pomyselného „domčeka“, ktorý členské štáty viac ako polstoročie nepretržite budovali. Čo z toho vyplýva pre členské štáty? Členstvo v Únii predpokladá dobrovoľné ob- medzenie ich suverenity ako dôsledok prenosu právomocí z národnej úrovne na úniovú a prevzatie množstva špecifických povinností. Spája sa predovšetkým s požiadavkou pri- jať právo Únie ako súčasť svojho vnútroštátneho právneho poriadku a nebrániť účinkom úniových noriem. Súčasne prináša krajinám najmä značné hospodárske výhody. Úniové povinnosti pritom nevyplývajú členským štátom len z primárneho či sekundárneho prá- va alebo ustanovení medzinárodných dohôd Únie, ale v značnom rozsahu tiež z judi- katúry Súdneho dvora. Pri ich odôvodnení Súdny dvor spravidla poukazuje na zásadu lojality, ktorú spomínala už Zmluva o založení EHS v jej pôvodnom znení. 9 Možnosť úpravy zakladajúcich zmlúv za účelom oslobodenia sa od svojich úniových záväzkov pri- tom prichádza do úvahy iba v teoretickej rovine. Inú cestu predstavuje už len vystúpenie štátu z Únie v súlade s jeho ústavnými požiadavkami a pri dodržaní postupu upraveného zakladajúcimi zmluvami. 10 Pre členské štáty je teda dôležité, aby poznali celý rozsah svojich úniových povinností. Ich porušenie môže mať dôsledky tak na úniovej ako aj vnútroštátnej úrovni. Tieto povinnosti sa vzťahujú na všetky vnútroštátne orgány verej- nej moci, ktoré sú v rámci výkonu svojich právomocí povinné zabezpečiť dodržiavanie pravidiel práva Únie.

9 Čl. 5 Zmluvy o založení EHS v znení Rímskych zmlúv. 10 Čl. 50 ods. 2 ZEÚ.

7