ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

Cieľom tejto vedeckej monografie je preto preskúmať rozsah povinností členských štátov, ktoré im vyplývajú z úniových právnych noriem a najmä početnej judikatúry Súdneho dvora. Zvláštna pozornosť je v práci venovaná tým povinnostiam, ktoré nie sú výslovne spomenuté v zakladajúcich zmluvách, ale ktoré Súdny dvor odvodil zo zásady lojálnej spolupráce Únie a jej členských štátov vyjadrenej v čl. 4 ods. 3 ZEÚ. Táto tzv. zásada lojality, ktorá je osobitným vyjadrením medzinárodnoprávnej zásady pacta sunt servanda v úniovom práve, vo všeobecnosti vyžaduje, aby členské štáty v plnej miere uplatňovali právo Únie a prijali všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie jeho úpl- nej účinnosti. Monografia postupne rozoberá jednotlivé povinnosti členských štátov s prihliadnutím na povahu a pramene práva Únie, ako aj na záväzok zabezpečiť jeho dodržiavanie na vnútroštátnej úrovni. Následne sa zaoberá dôvodmi, ktoré umožňujú ospravedlniť prípadné porušenie úniového práva zo strany členského štátu. Zaujímavé je v tejto súvislosti znenie ustanovenia čl. 4 ods. 2 ZEÚ doplneného do zakladajúcich zmlúv na základe Lisabonskej zmluvy, podľa ktorého „Únia rešpektuje… národnú iden- titu (členských krajín) obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch“ . Otvára sa preto otázka, či zmienené ustanovenie, na ktoré nadväzuje v ods. 3 zásada lojality, umožňuje členským štátom poukázať na potrebu ochrany národnej identity ako dôvodu pre neplnenie si svojich úniových povinností. Z uvedeného vyplýva viace- ro otázok: Aké povinnosti vyplývajú členským štátom z práva Únie vzhľadom na jeho špecifickú a jedinečnú povahu? Akú úlohu zohráva zásada lojality pri zdôvodnení týchto povinností? Aké ospravedlniteľné dôvody porušenia práva Únie zo strany členského štá- tu existujú? Patrí medzi tieto dôvody aj ochrana národnej identity? Uvedenými a súvisiacimi otázkami sa postupne zaoberajú štyri kapitoly predlože- nej monografie. Hlavnou vedeckou metódou pri ich spracovaní je analýza práva Únie, a to najmä súvisiacej judikatúry Súdneho dvora. Prvá kapitola rozoberá zvláštnu povahu práva Únie ako vlastného právneho poriadku, ktorý vychádza z autonómneho prameňa tvoreného zakladajúcimi zmluvami. Jeho nezávislosť vo vzťahu k vnútroštátnemu či me- dzinárodnému právu je odôvodnená podstatnými charakteristickými znakmi Únie a jej práva, ktoré sa vyznačuje svojou prednosťou pred právom členských štátov a priamym účinkom množstva ustanovení uplatniteľných tiež vo vzťahu k ich štátnym príslušní- kom. Druhá kapitola sa venuje právnemu režimu jednotlivých prameňov práva Únie s prihliadnutím na povinnosti členských štátov, ktoré z nich vyplývajú. Objasňuje pre- dovšetkým režim primárneho práva, ktoré Súdny dvor označuje za základnú ústavnú chartu Únie. Tretia kapitola sa zaoberá povinnosťou členských štátov zabezpečiť uplat- ňovanie a dodržiavanie práva Únie na vnútroštátnej úrovni. Zásada lojality pritom vy- žaduje, aby prijali všetky opatrenia všeobecnej a osobitnej povahy potrebné pre zaistenie plnenia záväzkov vyplývajúcich z úniových právnych noriem. Cieľom poslednej štvrtej kapitoly je identifikovať ospravedlniteľné dôvody porušenia úniového práva zo strany členského štátu. V tejto súvislosti osobitnú pozornosť venuje otázke zmyslu a účinkov nového ustanovenia zakladajúcich zmlúv prikazujúceho Únii rešpektovať národnú iden- titu členských krajín, ktorá je obsiahnutá v ich základných politických a ústavných sys- témoch. Tieto štyri kapitoly poskytujú ucelený pohľad na vymedzenú problematiku. Čo ešte v úvode dodať? Zásadu lojality rozhodne nemožno v judikatúre Súdneho dvora prehliadnuť, hoci sa v nej spravidla spomína len vo forme odkazu na príslušné

8