ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

statočne jasne definované“ . 432 V prípade, že „právnemu predpisu (je) vlastný určitý stupeň neistoty, pokiaľ ide o jeho význam a dosah, treba preskúmať, či… trpí takouto nejednoznač- nosťou, ktorá vytvára prekážku pre to, aby osoby podliehajúce súdnej právomoci mohli s do- statočnou istotou vyriešiť prípadné pochybnosti o dosahu alebo význame tohto predpisu“ . 433 Vnútroštátne ustanovenie, na základe ktorého možno uložiť sankcie za porušenie úni- ových pravidiel, tiež nemusí byť „presné do tej miery, že následky, ktoré môžu vyplynúť z porušenia týchto… (pravidiel) sú predvídateľné s absolútnou istotou“ . 434 Z požiadavky správneho a úplného uplatňovania práva Únie vyplýva členským štátom predovšetkým povinnosť prijať všetky opatrenia vnútroštátneho práva potrebné na vykonanie právne záväzných aktov Únie a uviesť vnútroštátnu právnu úpravu do sú- ladu s úniovým právnym poriadkom. 435 Výlučne týmto spôsobom je možné „vytvoriť dostatočne presný, jasný a transparentný právny stav (t.j. stav právnej istoty) , aby sa jednot- livci mohli dozvedieť o všetkých svojich právach a tieto práva uplatňovať na vnútroštátnych súdoch“ . 436 Uvedená požiadavka sa tiež vzťahuje na všeobecné zásady práva Únie, a to najmä vtedy, keď, tak ako v prípade zásady rovnakého zaobchádzania, z nich vyplývajú jednotlivcom práva, ktoré títo spravidla nepoznajú. 437 Súdny dvor pritom zdôrazňuje, že hoci „v praxi orgány členského štátu neuplatňujú vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom [Únie] , právna istota vyžaduje, aby toto ustanovenie bolo zmenené“ , 438 keďže po- necháva dotknuté právne subjekty v stave neistoty v otázke možnosti dovolávať sa práva Únie. 439 Povinnosť vytvoriť stav právnej istoty preto nie je obmedzená skutočnosťou, že jednotlivci sa pred vnútroštátnymi súdmi môžu dovolávať úniových ustanovení s pria- mym účinkom nezávisle od právnej úpravy platnej v právnych systémoch jednotlivých členských krajín. 440 Táto zásada aplikačnej prednosti totiž predstavuje len minimálnu záruku, ktorá vyplýva zo záväzného charakteru úniových povinností. 441 Pravidlá práva Únie tak v spojení so zásadou lojality ukladajú členským štátom povinnosť, „aby nepri- 433 Rozsudok Všeobecného súdu z 22. mája 2007, Mebrom , T‑216/05, ECLI:EU:T:2007:148, bod 108. Pozri aj rozsudok Súdneho dvora zo 14. apríla 2005, Belgicko proti Komisii , C‑110/03, ECLI:EU:C:2005:223, bod 31. 434 Rozsudok Všeobecného súdu z 13. júla 2011, Schindler Holding a i. , T‑138/07, ECLI:EU:T:2011:362, bod 99. 435 Rozsudok Súdneho dvora z 18. decembra 2008, Komisia proti Španielsku , C-338/06, ECLI:EU:C:2008:740, bod 54. 436 Ibid. Pozri aj rozsudky Súdneho dvora z 18. januára 2001, Komisia proti Taliansku , C‑162/99, ECLI:EU: C:2001:35, bod 22; z 15. júna 1995, Komisia proti Luxembursku , C-220/94, ECLI:EU:C:1995:190, bod 10; a z 28. februára 1991, Komisia proti Taliansku , C-360/87, ECLI:EU:C:1991:86, bod 12. 437 Pozri rozsudky Súdneho dvora z 18. januára 2001, Komisia proti Taliansku , C-162/99, ECLI:EU:C:2001:35, bod 23; alebo z 23. mája 1985, Komisia proti Nemecku , 29/84, ECLI:EU:C:1985:229, bod 23. 438 Rozsudok Súdneho dvora z 5. júla 2007, Komisia proti Belgicku , C‑522/04, ECLI:EU:C:2007:405, bod 70. 439 Pozri rozsudky Súdneho dvora z 13. júla 2000, Komisia proti Francúzsku , C‑160/99, ECLI:EU:C:2000:410, bod 22; a z 24. marca 1988, Komisia proti Taliansku , 104/86, ECLI:EU:C:1988:171, bod 12. 440 Rozsudok Súdneho dvora z 18. januára 2001, Komisia proti Taliansku , C‑162/99, ECLI:EU:C:2001:35, bod 22. 441 Rozsudok Súdneho dvora z 25. júla 1991, Emmott , C-208/90, ECLI:EU:C:1991:333, bod 20. 432 Rozsudok Všeobecného súdu zo 16. septembra 2013, Dornbracht , T‑386/10, ECLI:EU:T:2013:450, bod 62.

72