ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

4.4 Povinnosť poskytnúť Komisii informácie Podľa ustálenej judikatúry sú členské štáty v súlade so zásadou lojality povinné uľahčiť Komisii plnenie jej úlohy dohliadať na uplatňovanie práva Únie, ktorá jej prislú- cha na základe čl. 17 ods. 1 ZEÚ. 465 Poukazujúc na toto ustanovenie priznali súdy Únie Komisii všeobecnú kontrolnú právomoc. 466 Právomoc Komisie pritom „zahŕňa oprávne- nie hľadať rozličné informácie, ktoré ešte nie sú známe alebo plne identifikované“ , 467 a nie je obmedzená ani zásadou subsidiarity, pretože ak sa raz normotvorca Únie rozhodol prijať úniovú právnu úpravu, „potom sa táto zásada (už) neuplatní“ . 468 V rámci preventívnej kontroly dodržiavania úniových pravidiel ukladajú niektoré ustanovenia zakladajúcich zmlúv alebo úniových aktov členským štátom povinnosť poskytnúť Komisii informácie, ako napríklad o prebratí smernice, o zámeroch poskytnúť či upraviť štátnu pomoc, alebo o zachovaní existujúcich či zavedení nových vnútroštátnych ustanovení nezlučiteľných s harmonizačnými opatreniami, ktoré smerujú k vytváraniu a fungovaniu vnútorného trhu. 469 Táto notifikačná povinnosť členských štátov slúži na to, aby Komisia mohla efektívne dohliadať na dodržiavanie práva Únie. V určitých situáciách zásada lojality od členských štátov dokonca vyžaduje, aby iniciovali konzultácie s Komisiou s cieľom vyhnúť sa riziku porušenia úniových pravidiel alebo zabrániť komplikáciám pri usku- točňovaní politík Únie. 470 V prípade porušenia práva Únie zo strany členského štátu môže Komisia tiež up- latniť svoju represívnu právomoc. Postup vymedzený v čl. 258 ZFEÚ predpokladá, že „ak sa Komisia domnieva, že si členský štát nesplnil povinnosť, ktorá pre neho vyplýva zo (zakladajúcich) zmlúv, (najskôr) vydá odôvodnené stanovisko po tom, čo umožní tomuto štátu predložiť pripomienky. Ak daný štát nevyhovie stanovisku v lehote určenej Komisiou, Komisia môže vec predložiť Súdnemu dvoru…“ . Nesplnenie povinnosti vyplývajúcej zo 465 Pozri rozsudky Súdneho dvora zo 16. júna 2005, Komisia proti Taliansku , C‑456/03, ECLI:EU:C:2005:388, bod 26; z 12. septembra 2000, Komisia proti Holandsku , C‑408/97, ECLI:EU:C:2000:427, bod 16; a z 25. mája 1982, Komisia proti Holandsku , 96/81, ECLI:EU:C:1982:192, bod 7. 466 Pozri napr. rozsudky Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i. , C-238, 244, 245, 247, 250 až 252 a 254/99 P, ECLI:EU:C:2002:582, bod 447; a z 5. mája 1981, Komisia proti Spojenému kráľovstvu , 804/79, ECLI:EU:C:1981:93, bod 31; alebo rozsudok Všeobecného súdu zo 6. októbra 2005, Sumitomo Chemical , T‑22 a 23/02, ECLI:EU:T:2005:349, bod 34. 467 Rozsudok Všeobecného súdu z 5. októbra 2020, Casino, Guichard-Perrachon a AMC , T‑249/17, ECLI:EU:T:2020:458, bod 222. 468 Rozsudok Súdneho dvora z 29. marca 2012, Komisia proti Estónsku , C‑505/09 P, ECLI:EU:C:2012:179, bod 43. 469 Pozri čl. 108 ods. 3 ZFEÚ a čl. 114 ods. 4 a 5 ZFEÚ. Notifikačná povinnosť vyplýva priamo zo znenia smerníc, pozri napr.: čl. 24 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2020/2184 zo 16. decembra 2020 o kvalite vody určenej na ľudskú spotrebu, Ú. v. EÚ L 435, 23.12.2020, s. 1-62; alebo čl. 24 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2020/1828 z 25. novembra 2020 o žalobách v zastúpení na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov a o zrušení smernice 2009/22/ES, Ú. v. EÚ L 409, 4.12.2020, s. 1-27. 470 Pozri rozsudky Súdneho dvora zo 14. júla 2005, Komisia proti Nemecku , C‑433/03, ECLI:EU:C:2005:462, body 68 až 73; z 2. júna 2005, Komisia proti Luxembursku , C‑266/03, ECLI:EU:C:2005:341, body 61 až 66; zo 7. mája 1987, Komisia proti Belgicku , 186/85, ECLI:EU:C:1987:208, bod 40; z 5. mája 1981, Komisia proti Spojenému kráľovstvu , 804/79, ECLI:EU:C:1981:93, bod 31; a zo 4. októbra 1979, Fran- cúzsko proti Spojenému kráľovstvu , 141/78, ECLI:EU:C:1979:225, body 8 a 9.

76