ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

ktorá by mohla „oslabiť účinnosť uplatňovania práva [Únie] tým, že príslušnému vnútro- štátnemu súdu, ktorý aplikuje toto právo, [nepriznáva] ani v momente tohto uplatnenia právomoc, aby urobil všetko, čo je nevyhnutné pre neuplatnenie ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sú prekážkou plnej účinnosti noriem [Únie] “ . 501 Právo Únie preto bráni vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré zakazujú príslušnému súdnemu orgánu z úradnej moci posúdiť zlučiteľnosť vnútroštátneho právneho aktu s úniovým právnym predpisom z dôvodu, že samotný účastník konania o to v určitej lehote nepožiadal. 502 Každému vnútroštátnemu súdu musí byť totiž umožnené zabezpečiť „plné uplatnenie práva Únie“ a súdnu ochranu úniových práv, ktoré vyplývajú osobám podliehajúcim súdnej právomoci. 503 Pri vykonávaní práva Únie je vnútroštátny súd vždy povinný dodr- žiavať požiadavky účinnej súdnej ochrany práv zaručenej čl. 47 Charty základných práv EÚ, ako napríklad zásadu kontradiktórnosti, „ktorá je súčasťou práva na obhajobu a ktorá zaväzuje súd najmä vtedy, keď rozhoduje spor na základe dôvodu uplatneného ex offo“ . 504 Táto zásada vo všeobecnosti vyžaduje, aby účastníci konania mali možnosť oboznámiť sa s dôkazmi či vyjadreniami, ktoré boli predložené súdu a následne sa k nim vyjadriť, pokiaľ tým nie sú ohrozené „základné práva tretích osôb alebo dôležitý verejný záujem“ . 505 To znamená, že je v rozpore so zásadou kontradiktórnosti, „pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutočností a dokumentov, s ktorými sa účastníci konania, alebo ktorýkoľvek z nich, nemohli oboznámiť a ku ktorým sa teda nemohli vyjadriť“ . 506 Zásada účinnej súdnej ochrany tiež vyžaduje, aby vnútroštátny súd, pred ktorým prebieha konanie s úniovým prvkom, mohol nariadiť predbežné opatrenie za účelom och- rany úniových práv jednotlivcov a „zaručenia plnej účinnosti súdneho rozhodnutia v súvislos- ti s existenciou práv uplatňovaných na základe práva [Únie] “ . 507 Jeho význam spočíva najmä v tom, že umožňuje vnútroštátnemu súdu prerušiť, alebo prípadne zmariť protiprávne konanie a tým zabezpečiť účinnosť súdnej ochrany zaručenej právom Únie. 508 V tejto súvislosti sa od členských štátov nevyžaduje, aby vo vnútroštátnom právnom poriadku 501 Rozsudok Súdneho dvora z 9. marca 1978, Simmenthal , 106/77, ECLI:EU:C:1978:49, bod 22.Pozri aj rozsudky Súdneho dvora z 28. júna 2001, Larsy , C-118/00, ECLI:EU:C:2001:368, bod 51; a z 19. júna 1990, Factortame a i. , C‑213/89, ECLI:EU:C:1990:257, bod 20. 502 Rozsudok Súdneho dvora zo 14. decembra 1995, Peterbroeck , ECLI:EU:C:1995:437, body 20 a 21. 503 Stanovisko Súdneho dvora 1/09 z 8. marca 2011, ECLI:EU:C:2011:123, bod 68. Pozri aj rozsudky Súd- neho dvora z 13. marca 2007, Unibet , C‑432/05, ECLI:EU:C:2007:163, bod 38; zo 14. decembra 1995, Peterbroeck , C‑312/93, ECLI:EU:C:1995:437, bod 12; z 19. júna 1990, Factortame a i. , C‑213/89, ECLI:EU:C:1990:257, bod 19; a z 9. marca 1978, Simmenthal , 106/77, ECLI:EU:C:1978:49, body 21 a 22. 504 Rozsudok Súdneho dvora z 29. apríla 2021, Bank BPH , C‑19/20, ECLI:EU:C:2021:341, bod 92. Po- zri aj rozsudky Súdneho dvora z 21. februára 2013, Banif Plus Bank , C‑472/11, ECLI:EU:C:2013:88, bod 29; a z 2. decembra 2009, Komisia proti Írsku a i. , C‑89/08 P, ECLI:EU:C:2009:742, body 50 a 54. 505 Rozsudok Súdneho dvora zo 14. februára 2008, Varec , C‑450/06, ECLI:EU:C:2008:91, bod 47. Pozri aj roz- sudok Súdneho dvora z 2. decembra 2009, Komisia proti Írsku a i. , C‑89/08 P, ECLI:EU:C:2009:742, bod 52. 506 Rozsudok Súdneho dvora z 2. decembra 2009, Komisia proti Írsku a i. , C‑89/08 P, ECLI:EU:C:2009:742, bod 52. Pozri aj rozsudky Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Corus UK , C‑199/99 P, ECLI:EU:C:2003:531, bod 19; a z 10. januára 2002, Plant a i. , C‑480/99 P, ECLI:EU:C:2002:8, bod 24. 507 Rozsudok Súdneho dvora z 19. júna 1990, Factortame a i. , C-213/89, ECLI:EU:C:1990:257, bod 21. Pozri aj rozsudky Súdneho dvora z 13. marca 2007, Unibet , C‑432/05, ECLI:EU:C:2007:163, bod 65. 508 Pozri rozsudky Súdneho dvora z 10. septembra 2014, Kušionová , C‑34/13, ECLI:EU:C:2014:2189, bod 66; a zo 14. marca 2013, Aziz , C‑415/11, ECLI:EU:C:2013:164, bod 59.

82